Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránku alebo eShop
 

Východoslovenský kotrmeliak

Monografia Birminghamského kotrmeliaka

 

 

Birminghamský kotrmeliak – monografia

MVDr. Jozef Koreň

 

Venované 20. výročiu založenia Klubu chovateľov východoslovenskéko kotrmeliaka

a ostatných kotrmeliakov orientálneho pôvodu

 

 

 

1) Príhovor autora

 

   Zámerom tejto publikácie je poskytnúť chovateľom birminghamských kotrmeliakov užitočné a ucelené informácie, chýbajúce u nás v bežne dostupnej chovateľskej literatúre. Zároveň sa podeliť o niektoré vlastné zážitky a skúseností, získané priamo v „rodisku birminghama,“ tiež poskytnúť rôzne námety na zamyslenie; to všetko s cieľom ďalšieho skvalitnenia jeho chovu u nás. 

    Neosobujem si nárok na patent na rozum, ani nechcem nikomu nasilu vnucovať svoje názory. Ponechávam na úsudku každého čitateľa, čo si z toho vyberie. Mal som však príležitosť, ako máloktorý iný chovateľ, niekoľko rokov žiť a pracovať v krajine pôvodu tohto plemena a to priamo v regióne, ktorý je považovaný za jeho „kolísku“. 

   Za vyše 22 rokov chovu birminghamských kotrmeliakov (vhodnejšie je však hovoriť o birminghamskych roleroch - BR), sa mi okrem bežných záznamov o chove, nahromadili aj poznámky vo forme rôznych postrehov, poznatkov a skúseností, získaných  pozorovaním vlastných aj cudzích holubov. Dospel som k názoru, že mnohé z nich by možno mohli byť zaujímavé aj pre ostatných chovateľov  a  tiež, že práve 20. výročie založenia  Klubu chovateľov východoslovenského  kotrmeliaka (KCHVK),  ako aj  osobné výročie (60 rokov), je tou najvhodnejšou príležitosťou zaspomínať si a podeliť sa o svoje poznatky a skúseností.

    Dovoľte mi najprv, ako autorovi, uviesť niekoľko údajov zo svojho chovateľského životopisu. Som dlhoročným chovateľom holubov, hydiny, ale aj ďalších druhov zvierat. Profesiou som veterinárny lekár. Už ako študent som bol chovateľom a neskôr aj posudzovateľom poštových holubov (PH), s ktorými som dosiahol veľmi slušné výsledky v pretekoch, napriek relatívne nízkemu počtu chovaných holubov. Chov PH bol pre mňa vynikajúcou “holubárskou vysokou školou”, hlavne čo sa týka sledovania vývoja formy holubov a prípravy na preteky. Avšak kvôli prehlbujúcemu sa nedostatku času (práca, rodina, deti, stavba) a postupujúcej “poloprofesionalizácií” chovu PH, som nebol schopný poskytnuť holubom všetko to, o čom som vedel, že to potrebujú. Dostal som sa do štádia, že som prestával chov PH vnímať ako záľubu spojenú s relaxom a začínal som ho pociťovať skôr ako záťaž. Pretože nemám rád polovičaté riešenia, chov PH bez perspektívy pretekania pre mňa strácal svoj zmysel. Pod tlakom týchto okolností som sa s ťažkým srdcom rozhodol prejsť na inú oblasť holubárstva, ktorú som mal v úmysle si raz vyskúšať a to chov holubov akrobatov. Môj výber padol na birminghamské kotrmeliaky, ktoré boli v tom čase u nás takmer neznáme. Tvarom tela, aj sfarbením, mi boli po PH oveľa bližšie ako orientálne kotrmeliaky; tiež v dostupnej literatúre boli priaznivé referencie na ich výkony.

     V septembri 1990 mi známy košický chovateľ holubov p. Ján Kiss, prenechal celý svoj chov BR - 23 ks, čím vlastne odštartoval moju kariéru „rollermana“. Pokiaľ ja viem, boli to vtedy vôbec prvé BR u nás, pôvodom z Maďarska. V októbri 1991 som si od známeho a úspešného budapeštianskeho chovateľa a redaktora Lázsloa Koronczaia, doniesol ďalších 16 ks BR. Pretekať som začal najprv v Klube chovateľov letúnov (KCHL), kde som 2 roky po sebe získal 1. miesto za mladé aj staré kotrmeliaky. V tom čase som mal veľmi dobré podmienky pre chov a tréning. Holubník som mal priamo v mieste pracoviska - Štátneho veterinárneho ústavu (ŠVÚ) v Prešove. Bol som aj pri začiatkoch Klubu chovateľov východoslovenského kotrmeliaka (v tom čase ešte orientálneho kotrmeliaka). Zakladajúca schôdza klubu sa konala v r. 1992 v zasadačke ŠVÚ Prešov, ktorého som bol v tom čase riaditeľom. Pri tejto príležitosti som zúčastneným predviedol aj ukážku letu mojich BR; zaujali veľmi dobrou kŕdľovou disciplínou a simultánnou akrobáciou. V tom čase som už pracoval na svojej vlastnej línií BR, vyznačujúcej sa bielohlavou, bielohrotou a bielochvostou kresbou. Táto pomerne atraktívna kresba pútala pozornosť chovateľskej verejnosti aj na výstavach rôzneho typu. Dodnes sa v našej chovateľskej verejnosti spája predstava BR práve s touto kresbou. V r. 1998 som na čierne bielohlávky dokonca získal 1. uznaný plemenný chov BR (CV Nitra). Po priaznivom období, ako to už v živote obyčajne býva, nasledovalo nepriaznivé obdobie - nútené sťahovanie holubníka. Istý čas som mal holuby len vo voliérach u priateľov A. Ivaneckého a I. Konkoľa. Napriek problémom s tréningom, strate viacerých overených kvalitných holubov pri sťahovaní, aj kvôli dravcom, som dosiahol niektoré ďalšie úspechy v pretekoch, aj na výstavách (víťazstvo v 6 ročníkoch + 2. a 3. miesta v rámci KCHVK).

     V marci 2006 som odišiel pracovať do Veľkej Británie, pre Veterinary Meat Hygiene Service. Ako inšpektor som najprv hodne cestoval po celej Británií. Neskôr som sa, práve kvôli holubom, rozhodol pre miesto úradneho veterinára priamo v Birminghame. Nadviazanie osobných kontaktov, návštevy chovateľov, pretekov, výstav, testovanie nového chovného materiálu, mi umožnilo získať mnohé ďalšie praktické poznatky a skúsenosti “priamo zo zdroja”. Zdokonalenie sa v angličtine mi zase umožnilo získať prehľad o odbornej angloamerickej literatúre – je v nej najviac dobrých kníh o BR. Neskôr som si v Birminghame svojpomocne postavil holubník s 2 voliérami a hoci som vôbec nemal podmienky na pretekanie s 20 členným kŕdľom, lietal som a testoval svoj odchov – rôzne kombinácie “Angličanov” s mojimi holubami, ktoré som si na tento účel doniesol do Anglicka. Hoci to bolo doslova nosenie dreva do lesa, nechcel som len tak zahodiť výsledky niekoľkoročnej práce - prísť o vlastnú overenú líniu, ktorá mi do tých čias robila radosť v pretekoch aj na výstavach. Neoceniteľné služby pri testovaní odchovu anglického importu s mojou líniou mi v tom čase na Slovensku preukazoval môj dlhoročný priateľ, MVDr. Jozef Tirpák, zanietený chovateľ a propagátor východoslovenských kotrmeliakov (predseda KCHVK), ktorému chcem za to aj touto cestou poďakovať. Takisto mu ďakujem za cenné prípomienky k tejto monografií a záverečnú korektúru chýb.

Moje poďakovanie patrí aj mojim svokrovcom. Hoci sú “neholubári,”  počas mojej neprítomnosti doma sa o holuby po celý čas dobre starali.   

 

 

 2) História birminghamského rolera

 

    Napriek tomu, že Birmingham Roller je pomerne mladým plemenom, nie je jeho pôvod celkom jasný.  Isté je len, že základom bolo domáce plemeno kotrmeliakov, či skôr skupina domácich vysoko lietajúcich kotrmeliakov, údajného indo-pakistanského pôvodu  (angl. high flying tumblers - čítajhaj flajing tamblers”), ktorá sa postupne rozdiferencovala na skupinu jednoduchých a vykonných kotrmeliakov (tumblers and rollers - “tamblers end rolers”) a na skupinu anglických tiplerov (english flying tipplers). K tejto diferenciácií medzi kotrmeliakmi a tiplermi, docházalo postupne v priebehu 19. storočia a možno aj skôr. Kým pri tumbleroch, ale hlavne roleroch, bola selekcia zameraná predovšetkým na akrobaciu, pri tipleroch na extrémnu dĺžku, prípadne aj na výšku letu (viacero šľachtiteľských centier - viacero rôznych typov tiplerov).

  V priebehu tejto diferenciácie boli u oboch skupín údajne využívané aj rôzne kríženia na zlepšenie letových a akrobatických vlastností. Najspoľahlivejšie údaje pochádzajú zrejme od Lewisa Wrighta (1838-1905), uznávaného znalca tej doby, ktorý uvádza kríženie s holandským kotrmeliakom. Ďalšie zdroje sa už rôznia: hovoria o orientálnom rolerovi, kumuletovi, westovi a dokonca aj o údajnom použití tiplera (Batty, Levi, Pensom a ď). Stretol som sa aj s názorom, že toto plemeno vzniklo hlavne nekompromisnou selekciou a že rôzne uvádzané kríženia boli len  okrajovou záležitosťou, či dokonca len zástierkou. (K tomuto názoru by som sa sátiež celkom prikláňal).

 

   Ako dedičstvo po spoločných predkoch s tiplerom, ostali BR aj vlohy k dlhému a vysokému letu. Dalo by sa zjednodušene povedať, že BR sú s tiplermi vzdialení bratranci.  Recipročne do tejto kategorie spoločného dedičstva patria doteraz pretrvávajúce náznaky akrobacie u niektorých línií tiplerov. Pri krížení tiplerov s BR často dostaneme kotrmelcujúce potomstvo (to je príčinou skreslenia výsledkov v prospech kotrmelcovania, pokiaľ bol tipler zaradený, ako predstaviteľ nekotrmelcujúcich holubov, do pokusov s dedičnosťou kotrmelcovania). Lewis Wright vo svojej dobe, dokonca píše o sólo kotrmelcoch pri tipleroch ako o celkom bežnej veci.

   U už nebohého Ladislava Bereša z Barce, som mal možnosť vidieť lietať BR z môjho chovu, spoločne s budapeštianskymi vysokoletúnmi. Vládali nielen udržať ich rýchle tempo, vystúpať do veľkej výšky, ale aj tam s nimi prelietať a rolovať dlhú dobu. Nie je ničím výnimočným pre BR ísť za dobrého počasia až do miznúcej výšky, alebo odlietať niekoľko hodín. Nie je to však veľmi žiadúci jav, hlavne ak sa zameriavame na preteky. Tu si spomínam na jedného plavého koncového holuba orig. od L. Koronczaia, ktorý dokázal bežne prelietať 5-7 hodín vo veľkej výške, avšak jeho frekvencia akrobacie bola len tak 2-3x za hodinu, aj to len po 2-3 otáčky (tzv. typ tiplera).  

   Pri BR sa občas vyskytne nosenie krídiel pod chvostom, zriedkavejšie aj zvýšený počet kormidlových pier (14), alebo aj nepárny počet pier (13), stretol som sa aj perom s rozštiepenou kostrnkou. To by mohlo zase poukazovať na dedičstvo po orientálnych predkoch zo začiatkov plemena (atavizmus), ale mohlo by ísť aj o oveľa neskoršie úmyselné, alebo aj náhodne kríženie. Samotný orientálny kotrmeliak/ roler (OR) sa však údajne dostal do Anglicka až po vzniku plemena BR a nikdy tu nebol príliš rozšírený. 

 

  Predovšetkým zásluhou chovateľov v oblasti Birminghamu, zameraných na zlepšovanie a udržiavanie kvality akrobacie, sa Birmingham Roller začal formovať a vyčleňovať ako samostatné plemeno. Podobný proces prebiehal aj u plemena West of England Tumbler, ale v tomto prípade to bolo v oblasti Bristolu a vďaka ustaľovaniu výstavnému exteriéru. Zameranie ostatných chovateľov tumblerov ostalo prakticky nezmenené, v popredí bol skôr typ, farba a kresba. Výkon nebol pre nich prvoradý, podobne ako pri mnohých európskych plemenách kotrmeliakov. Pre tú dobu sú veľmi výstižné vyhlásenia Williama H. Pensoma, jedného z najväčších odborníkov na BR, že roler a tumbler sú v podstate členovia jednej rodiny, avšak čo sa výkonu týka, sú od seba vzdialení ako dva póly. Roler sa od tumblera líši predovšetkym výkonom, koniec koncov je to v podstate zušľachtený tumbler.

   Angličania používajú pre pomenovanie plemien kotrmeliakov, na rozdiel od nás, 2 názvy: tumbler a roller, ktoré zároveň odlíšujú aj stupeň výkonnosti. Tak napr. komárňanský kotrmeliak je pre nich  Kormoner Tumbler, ale východoslovenský kotrmeliak je už pre nich East Slovakian Roller. (Navyše v rámci rolerov pracovne rozlíšujú ešte aj tzv. spinerov, na základe ich schopností extrémne rýchlo rolovať). To je hlavným dôvodom, prečo sa v texte prikláňam k používaniu názvu birminghamský roler a nie birminghamský kotrmeliak, ktorý je síce gramaticky tým správnym, ale svojím spôsobom dehonestuje jeho výkonnosť.   

 

   W. H. Pensom však ďalej tiež uvádza, že 90 % birminghamských rolerov si titul “roller” nezaslúži, nakoľko nemá požadované vlastností. Isté je však, že už okolo roku 1900 existovali v Black Country chovatelia, ktorých Pensom nazýva starými majstrami, ktorí vlastnili chovy prvotriednych rolerov.

   Black Country je priemyselná oblasť Birminghamu a jeho okolia. Svoje pomenovanie dostala údajne od istého amerického diplomata, ktorý cestoval parným vlakom cez túto oblasť. Po otvorení okna uvidel len čierny dým valiaci sa z komína rušňa a ponurú priemyselnú krajinu, takže ihneď zavrel okno a stroho to okomentoval dvoma slovami: “čierna krajina”!

   Títo starí majstri mali veľmi vysoké nároky na kvalitu akrobacie svojich rolerov. Neuznávali nič, čo tieto nároky na kvalitu nespĺňalo. Svoje metódy šľachtenia si však starostlivo strážili, takže sú až dodnes zahalené rúškom tajomstva. Zobrali si toto tajomstvo so sebou do hrobu. Holuby z týchto chovov sa však stali základom plemena Birmingham Roller, ktorého vznik sa datuje do 1. polovice 20. storočia. V začiatkoch sa ešte presadzovali určité typické znaky jednotlivých kmeňov, niektoré sa presadzovali aj pri krížení s inými kmeňmi, neskôr však došlo k postupnému zjednoteniu telesných znakov. Zo začiatku nemal BR ako plemeno zámerne vypracovaný žiadny výstavný štandard, aby neodvádzal pozornosť od výkonu. V určitej dobe mali BR napr. zarastené nohy a občas sa vyskytol aj chochlík; v Amerike sa s tým možno stretnúť ešte aj dnes. Veľmi dobrý článok o posledných žijúcich starých majstroch - šľachtiteľoch BR, ktorých ešte osobne a dôverne poznal, publikoval William H. Pensom. Získal od nich niekoľko vysokokvalitných holubov ako základ svojho chovu, po smrti niektorých dokonca prebral celé chovy. Mnoho špičkových rolerov sa však po smrti ich majiteľov nenávratne postrácalo. Ako sám Pensom čestne priznáva, niektoré “odpásol” aj on sám, skôr než sa stihol presvedčiť o ich výnimočnej chovnej kvalite.

    West Midlands (čítaj “West Midlends” - po našom niečo ako Stredozápad) – je pomenovanie pre jednu z administratívnych oblastí Anglicka. Táto je právom považovaná nielen za kolísku BR, ale aj domácich plemien jednoduchých kotrmeliakov - tumblerov. Z nich sú pomerne obľúbené badges (čítaj “badžis” – označenie pre holuby s kresbou, s odznakmi), s kratším, dobre zladeným telom, s kratším zobákom, obľúbené hlavne v červenej farbe a bielohlavej, bielohrotej kresbe. Majú však obyčajne farebný chvost a malý podbradník. Ak sú k tomu vedené, vedia slušne lietať aj točiť po 1-3 kotrmelce. Mal som možnosť vidieť ich lietať, pripadali mi celkom ako menej vykonné BR. Vedel by som si veľmi ľahko predstaviť použitie vybraných jedincov badges pri šľachtení výstavného typu BR za účelom vylepšenia typu - skrátenia postavy, zaoblenia hlavy, skrátenia a nasadenia zobáka, vylepšenia farby aj kresby. Na výstavach BR v Anglicku som sa nestretol s výstavným typom, len so športovými typmi. Len občas sa objavil inzerát na farebné BR - žlté plné, almond, indigo, alebo black and white (čítaj “blek end vajt” – čierne bielohlavé, koncové), od komerčne zameraných chovateľov.

    Aby sa predišlo nedorozumeniu a zámene BR s ostatnými jednoduchými kotrmeliakmi, často sú BR v inzerátoch v Anglicku označované ako competition rollers (čítaj “kompetišn rolers” - pretekárske rolery), alebo aj  flying rollers  (čítaj “flajing rolers – lietajúce/športové rolery).

V Amerike je užívané skôr označenie true rollers (čítaj “tru rolers”) – pravé/ozajstné rolery.

     V tejto oblasti vzniklo aj ďalšie plemeno krátkych, drobnejších, jednoduchých kotrmeliakov “magpies”, alebo len krátko “mags” často označované tiež ako Wolverhampton magpies  (čítaj  “ wolverhemptn megpajs”- W. straky), rozšírené hlavne v kresbe podobnej pštrosíkom, veľmi často s bronzovým, alebo šimeľ faktorom. (Wolwerhampton je mesto na severozápad od Birminghamu, prakticky je s ním spojený, takže mne vždy skôr pripadal len ako jeho mestská časť. Mimochodom, Birmingham je po Londýne 2. najväčším mestom vo V. Británií - s  okolím má cez 2,3 mil. obyvateľov).

 

      Už spomínaný West of England Tumbler (medzinárodne uznané plemeno), je veľmi obľúbený výstavný papučatý kotrmeliak, označovaný doma len krátko west, alebo v inzerátoch aj ako muffed tumbler, alebo feathered legs tumbler (čítaj “maft/ fetered legs tambler” – papučatý kotrmeliak). Je to väčší, impozantný, výstavný holub s výraznými  papučami, vyskytujúci sa vo všetkych známych farbách, v charakteristickej bielohlavej, bielohrotej a  bielochvostej kresbe, presne ako ju u nás poznáme pri BR. Len veľmi okrajovo sa vyskytujú aj iné kresby. Pre westa je typický pomalší trepotavý kŕdľový let a plachtenie vo výške so široko roztiahnutými chvostami; tým, ako holuby individuálne točia,“premiešavajú” sa pritom v kŕdli. Ich let preto býva označovaný aj ako tanec motýľov, čí rojenie komárov.

Anglickí chovatelia westov, tiplerov a tumblerov majú svoju vlastnú federáciu – National Federation a pravidelne usporiadávajú preteky, výstavy a burzy (link uvedený v kap. 16).

 

   Traduje sa, že prvé preteky BR začali ako sútaž o najlepšieho holuba z jednotlivých kŕdľov, na základe krčmových stávok, až neskôr došlo k súťažiam celých kŕdľov.  Ťažko povedať, prečo sa nakoniec uplatnil systém pretekov práve s 20 ks kŕdľom (kit). Najskôr to súvisí s tradíciou chovať a cvičiť vysokolietajúce kotrmeliaky vo veľkých kŕdľoch, pričom “sťahovanie” a chytanie cudzích holubov bolo bežným a veľmi obľúbeným športom (ako v Prahe pri pražských stredo a krátkozobých letúnoch).

   Vsádzanie na preteky zvierat bolo a stále je v Anglicku vo veľkej obľúbe. Angličania dali svetu v tejto oblasti niekoľko špičkových plemien, či už sú to anglické plnokrvníky pre konské dostihy, anglické chrty – greyhounds (“grejhaunds”) pre preteky chrtov, staro- a novoanglické bojovnice pre kohútie zápasy, anglické buldogy pre býčie zápasy, stafordširske teriéry pre psie zápasy,  rôzne plemena teriérov pre súťaže v zabíjaní potkanov, atď.

 

   Prvý novodobý klub v tejto oblasti vznikol až v 60. rokoch minulého storočia, ako spoločný pre chovateľov BR a chovateľov tumblerov, pod názvom Birmingham Roller Club. Začal zabezpečovať obrúčky pre holuby a vydávať články v holubiarskom časopise Pigeons World (“pidžns world” – Svet holubov). Neskôr vznikol, hlavne vďaka snahe známeho chovateľa Billa Barratta, samostatný klub, čisto pre chovateľov BR – Midlands Roller Pigeon Club - MRPC (“midlends roler pidžn klab”), ako najstarší v Anglicku. V roku 2010 oslávil svoje 50. výročie a pri tejto príležitosti klub zabezpečil o.i. aj výrobu mimoriadnej série špeciálnych “zlatých obrúčiek” pre holuby s textom “50 YEARS MRPC”.

   Klubové preteky MRPC usporiadáva od roku 1966. Víťazom prvého ročníka sa stal legendárny Bob Brown. Od r. 1978 sa v MRPC súťaží aj o Pensomov štít - Pensom Shield (“pensom šíld”), ktorého prvým víťazom sa stal John Thompson. 

   Druhé silné stredisko “rolermenov” na severovýchode, North of England Flying Roller Society, začalo vlastné preteky organizovať od r. 1979 – víťazom prvého a druhého ročníka sa stal známy Morris Hole (činnosť ukončená r. 2006 – vznikom nových klubov). Prvé celoanglické preteky začalo od r. 1969 poriadať letové združenie 3 klubov, pod názvom All England Roller Club, ktorý funguje doteraz. Prvým víťazom sa stal už spomínaný Bob Brown z MRPC. National Championship Trophy sa oficiálne lieta od roku 1981, kedy víťazom kategórie mláďat sa stal R. Snow, víťazom starých Barry Schackleton. Pre úplnosť uvádzam aj Svetový pohár - The Word Cup Fly (WCF), najprestížnejšiu svetovú súťaž 20 členných kŕdľov, ktorá sa lieta od roku 1991, kedy sa jej víťazom stal Kanaďan - legendárny (už nežijúci) Monty Neibel, považovaný za jedneho z najlepších trenérov BR vôbec. Druhý skončil nemenej známy Angličan George Mason, tretím bol ďalší známy Angličan Less Bezance.

   Postupne so vznikom a rozšírením pretekov vznikla aj otázka, ako čo najobjektívnejšie ohodnotiť kvalitu rôznych kŕdľov, pozostávajúcich z 20 a viac holubov. Boli to roky hľadania optimálneho bodovacieho systému, vyskúšalo sa postupne niekoľko variantov. Väčší dôraz sa začal klásť na spoločnú - synchrónnu akciu a tímovú disciplínu, čo zároveň uľahčovalo aj hodnotenie. To si vyžadovalo prehodnotiť aj názor na hĺbku akrobacie - prílišná hĺbka začala byť v tomto smere nevýhodou. V súčastnosti používaný systém hodnotenia, ktorý sa zvykne nazývať aj 20+, alebo aj anglo – americkým (AA),  vypracoval Dr. Reimann, ktorý v začiatkoch tiež aj osobne hodnotil Svetový pohár.

    Vychádzal zo skupinového rozčlenenia holubov a prideľovania bodov podľa tzv. turnov. Ak rolovalo súčasne 5-9 holubov, bol to quarter turn (“kvorter tärn” – štvrtinové točenie), pričom  každý rolujúci holub dostal po 1 bode. Ak rolovalo súčasne 10-14 holubov, čo je označované ako half turn (“half tärn”-  polovičné točenie), dostal každý z nich po 2 body; ak rolovalo 15-19 holubov- three quarter turn (“tri kvorter tärn “– trištvrťové točenie), dostal každý z nich po 3 body. Ak rolovalo súčasne všetkých 20 holubov – full turn (“ful tärn” – plné točenie), ktoré je snom každého súťažiaceho, dostal každý holub po 5 bodov.    

    Aby sa predišlo námietkam niektorých chovateľov, ktorí tvrdili, že kvalita rolovania sa dostala do pozadia, že preteky zabíjajú kvalitu a hĺbku akrobacie, že ich vyhrávajú priemerné rolery - zberači bodov, čo nakoniec aj odradilo niektorých špičkových chovateľov od súťaženia, Dr. Reimann navrhol bonus body za kvalitu a hĺbku akrobacie. Takto už bolo možné dostatočne jemne diferencovať a oceniť kvalitu aj hĺbku akrobacie jednotlivých kŕdľov.

   Sú to v podstate koeficienty za dosiahnutý priemer kvality akrobacie kŕdľa (štýl a rýchlosť) a za dosiahnutý priemer hĺbky akrobacie kŕdľa, ktorými sa na záver vynásobia dosiahnuté body.

 

 

3) Chovný cieľ

 

    Pred rokmi ho pre BR jednoducho a výstížne sformuloval Lewis Wright, od ktorého ho prebral v knihe “The Birmingam Roller Pigeon” aj Wiliam H. Pensom, jeden z najväčších odborníkov, aký kedy existoval v našom športe:

"Birmingham Roller roluje dozadu veľkou rýchlosťou na značnú/pozoruhodnú vzdialenosť sťa rotujúca guľa."

   Našou povinnosťou je snažiť sa o udržanie týchto jedinečných vlastností plemena, ktoré sa všeobecne pokladá za jedno z najvýkonnejších a najustálenejších plemien rolerov. Roluje síce len dozadu, ale vo veľkej rýchlosti, vyniká v súdržností kŕdľa a tiež v simultánnej akrobacií.

   Vysoká kvalita je pri každom plemene akrobatov veľmi vzácna; pri BR je však, podľa môjho názoru, relatívne dosť holubov, ktorých môžme označiť za dobrý priemer. To z neho spolu s jeho nenáročnosťou, inteligenciou, temperamentom a plodnosťou robí ideálneho holuba aj pre začiatočníkov. 

 

Osobný chovný cieľ

     Inými slovami povedané, znamená to ujasniť si a stanoviť si svoje priority v chove – čo vlastne od chovu BR očakávam a hlavne dať to do súladu so svojimi reálnymi možnosťami. Tu chcem zdôrazniť, že ja stále chovám iba toto jedno plemeno holubov, lebo mi plne vyhovuje svojou jednoduchou krásou, temperamentom, vitalitou, inteligenciou, ale hlavne svojim výkonom. Dáva mi dostatok možnosti zábavy aj chovateľskej realizácie sa, pri pomerne malej náročností na chov – k čomu hodne napomáha aj môj dosť prirodzený a racionálny systém chovu. (Môžno síce  k nemu mať viacero výhrad, pre mňa však sú tak mnohé vecí jednoduchšie, časovo menej náročné a hlavne osvedčené). 

   Chovatelia BR sa grupujú z rôzneho prostredia, sú rôzneho veku a tým aj rozdielnych ďalších záujmov, majú rozdielne časové, priestorové aj finančné možností, atď, atď. Existuje rôzne členenie holubárov, napr. na rekreačných chovateľov, na zberateľov, na športovcov a pod.  Rekreační chovatelia – chovajú len čisto pre svoju záľubu, často bez zvláštneho dôrazu na kvalitu, stačí im niekoľko pekných holubov - podľa ich vlastných predstáv. Radi sledujú prirodzené prejavy a aktivity holubov, napr. dvorenie, voľné preletovanie zo strechy na strechu za tlieskania krídlami, nadchýňajú sa nad každým kotrmelcom. Zberatelia túžia ziskať do svojho chovu každého pekného a cenného holuba, ktorého objavia. Často sú orientovaní len na úspešné výstavné, alebo vykonné holuby, holuby s “nabitým rodokmeňom”, atď. Obávajú sa strát každého takého cenného holuba, preto obmedzujú voľný prelet, alebo často používajú len voliéru. Ďalší holubári sú čisto športovci (anglická obdoba rollermen), minimálny záujem, alebo nezáujem o výstavy, o štandard; orientácia len na pretekanie a vyhrávanie súťaží. Univerzálne zameraní chovatelia sa snažia zúčastňovať pretekov aj výstav, mať vykonné, štandardu zodpovedajúce holuby.

    Od svojho osobného chovného cieľa treba odvíjať aj nákup chovného materiálu, prispôsobiť tomu aj  systém chovu, plemenitbu a selekciu holubov, stavbu holubníka, atď. Kto chce byť úspešný v pretekoch, mal by sa pri nákupe materiálu orientovať predovšetkým na holuby z úspešných športových chovov; kto chce naopak žať úspechy na výstavách, mal by sa orientovať na holuby z podobne zameraných úspešnych chovov. V opačnom prípade sa s veľkou pravdepodobnosťou vopred odsudzuje k určitému sklamaniu. 

   Osobne mám rád pekné, ale pritom výkonné holuby. V rámci možností som sa vždy snažil zúčastňovať pretekov aj výstav. Čisto výstavný holub - bez výkonu, však u mňa nemá miesto. Je oveľa ľahšie nachovať pekné štandardné jedince, ako kvalitné spoľahlivé rolery. Výstavy som vždy považoval za dôležité pre propagáciu plemena a porovnanie štandardu plemena, preto som BR vystavoval od začiatku ich chovu na výstavach okresného, krajského aj vyššieho typu - na národných, prípadne medzinárodných výstavách. Prvýkrát som bielohlávkov rôznych farieb   vystavil v r. 1994 na 1. celoštátnej výstave holubov v Demjate, kde vzbudili značný záujem u chovateľskej verejnosti. Na CV v Nitre (1998) som dokonca získal 1. uznaný plemenný chov BR - na čierne bielohlávky, nepokračoval som však ďalej v obhajovaní plemenného chovu. Bolo by ma to obmedzovalo v pretekaní, odvádzalo by to moju pozornosť neželaným smerom. Mnou výstavované holuby boli len vydarenejšie športové holuby, často účastníci rôznych pretekov (napr. bronzák ČC CV Nitra 2003, alebo ďalší - 96 bodový bronzák na EV Nitra 2009). Špecializácia na výstavný typ už spôsobila pokles letových schopností viacerých plemien letúnov aj akrobatov. Viem si celkom ľahko predstaviť vyšľachtenie výstavného typu BR,  atraktívnych farieb a kresieb, (almond, indigo, izabela, opál, a i.) napr. aj pomocou už vyššie spomenutého kríženia s vhodne vybranými jedincami tumblerov a niektorého plemena sliepočiek. Tento trend farebných výstavných BR je značný hlavne v USA, kde sa potom vedú dlhé a jalové spory medzi rozdielne zameranými skupinami chovateľov (true rollers wersus experimental/project rollers). Neodsudzujem chovateľov s takýmto zameraním, nemožno nikomu vnucovať, čo má chovať, ale mali by sa jasne vyprofilovať a hlavne nezavádzať mladých a neskúsených chovateľov.

   Je smutné, ak napr. začiatočník umiestní na nete fotografiu chovného páru modrých bielopásych bielohlávkov BR (dominantný opál faktor), ktoré získal pod označením “pensom” a chce sa dopátrať, čo to označenie vlastne znamená. Časť diskutérov mu z nevedomosti gratulovala k tak pekným  holubom, poniektorí boli pokrytecky korektne zdržanliví; iba jeden sa nebál označiť to za jasný podvrh;  W. H. Pensom osobne, ani žiadny z jeho prívržencov nikdy podobného holuba nemal. (Okrem toho dominantný opál v homozygótnom stave je letálnym faktorom - pozri aj kapitolu 9 a).

    Na druhej strane by som chcel poukázať na názor známeho amerického chovateľa, Jamesa Turnera z Južnej Karolíny, ktorý na otázku prečo stráca čas a šľachtí nové farebné rázy u svojich BR, odpovedal v tom zmysle, že z výkonných holubov má radosť 20 minút do roka (narážal tým na 20 minutovú dĺžku  preteku), ale z pekných holubov po celý rok. Nuž, proti gustu žiadny dišputát! Pokiaľ sa to robí dôkladne a na základe dôkladných znalostí genetiky, ako dotyčný pán J. Turner, výsledky sú pozoruhodné. Cieľavedome vyhľadával BR nesúce niektorý modifikujúci faktor, ktorý potom skúšal vniesť do svojich špičkových holubov s cieľom zachovania sfarbenia aj špičkovej kvality akrobacie. Kým W. H. Pensom býva označovaný za chlapíka, ktorý vniesol spining do rolovania; J. Turner býva označovaný za chlapíka, ktorý vniesol farbu do spiningu - t.j. do rolovania v enormnej rýchlosti. 

Naproti tomu veľa anglických chovateľov verí, že nemožno zároveň šľachtiť špičkovú kvalitu akrobacie aj farbu, či kresbu. Už len samotná táto téma by vydala na námet pre jednu knihu!

   Preteky považujem zase za najvhodnejší spôsob porovnania výkonnostnej úrovne jednotlivých chovov, pričom z jedného preteku však nemožno robiť nejaké ďalekosiahle uzávery. Ľahšie je totiž víťazstvo získať, ako ho obhájiť; do úvahy treba brať radšej faktor dlhoročne dobrých výsledkov. Presne na takéto chovy som sa v Anglicku zameral, pri hľadaní posíl do svojho chovu. Len naozajstné stálice sa tu dokážu udržať na holubárskom nebi po veľmi dlhú dobu.  

 

 

4) Tréning rolerov

 

    V zásade rozlišujeme lietanie na holubník a na letovú klietku, pričom odlišný je nielen počet, ale aj typ holubov. Preto tréning vždy pripôsobiť k typu pretekov!

    Kým pri pretekaní podľa pravidiel  Europaische Flugroller Union – EFU (Európska únia chovateľov akrobatických holubov), súťažia na klietku, alebo na holubník 3 holuby; pri angloamerickom systéme (AA) 20+, podľa ktorého sa lieta aj World Cup Fly – Svetový pohár, súťaží na holubník kŕdeľ 20 holubov, na základe ich simultánnej akrobacie.  Američania však majú v rámci ich National Birmingham Roller Club - NBRC aj súťaž 11 holubov na holubník, na základe  individuálnej akrobacie v kŕdli. Na Slovensku v rámci KCHVK súťažíme na holubník s 5 holubami, takisto na základe ich individuálnych výkonov v kŕdli. Sú to však stále holuby s veľmi dobre zachovalými  vlohami k spoločnej - simultánnej akrobacií.  

    Lietanie na klietku s 3 ks holubov je náročné a pre BR dosť neprirodzené. Ako kŕdľový akrobat sa BR lepšie cíti vo väčšom kŕdli a v známom prostredí. Cudzie prostredie a rôzne rušivé vplyvy pôsobia na holuby stresujúco, takže sa obyčajne nedosahujú také akrobatické výkony. Kladie to aj iné nároky na holuby, hlavne na pevnú nervovú sústavu, krotkosť a ovládateľnosť.

    Pri lietaní na klietku sú holuby obyčajne držané tak, aby nevideli vonkajšok holubníka, holuby pri 20+ sú obyčajne držané v tzv. „kitboxe“, alebo v malom oddelení len so sedačkami, lebo panuje všeobecne zaužívaný názor, že takto sa dá vyťažiť z holubov maximum akrobacie. Z toho čo som mal možnosť vidieť, je to prinajmenšom polemický názor. Napr. dlhoročne veľmi úspešní chovatelia: G. Mason a T. Bagley lietajú  z klasického oddelenia zo sedačkami. Podľa môjho názoru letový box a zatemnenie podporuje skôr súdržnosť kŕdľa. Je síce ťažko zrovnávať obtiažnosť pretekania s 20 členným a 5 členným kŕdľom; väčšina bežných anglických pretekov končí  akrobaciou 5 a viac holubov, niekoľkokrát počas stanoveného 20 minútového časového úseku, menej často roluje 10 a viac, ešte zriedkavejšie 15 a viac holubov, čo už obyčajne znamená umiestnenie na špici. Tzv. full turn je veľmi zriedkavý a ako na potvoru sa ešte skôr vydarí pri tréningu ako pri pretekoch (viď napr. jedinečnú ukážku opakovaného full turnu jedného kŕdľa Grahama Dextra, webmajstra NBRA stránky, presťahovaného do Španielska, umiestnenú na You Tube –  link v kap.16).

   V podmienkach KCHVK, počas pretekov s 5 holubami, bežne dosahujeme priemerne 3 - 4 započítaľné akrobacie za 1 minútu, pri celkovej dĺžke preteku cca 40 - 60  minút.  Pritom niekoľkokrát za pretek sa dosiahne aj simultánna akrobacia všetkých 5 holubov naraz. Do celkového výsledku sa započítavajú všetky správne predvedené akrobacie, aj keď roluje napr. len jeden holub v kŕdli, podobne ako pri 11 člennom kŕdli NBRC. Pri 20+ systéme sa začína hodnotiť až simultánna akrobacia 5 a viac holubov v kŕdli.  Pokiaľ napr. rolujú len 4 holuby súčasne, je to len spestrenie letu, ale body sa ešte neprideľujú. Čo by bolo vhodné, podľa môjho názoru, zaviesť aj u nás, je koeficient kvality a hĺbky rolovania. V každom prípade kritéria pre rolerov by mali byť vždy nastavené tak, aby vyhrávali tie najkvalitnejšie rolery! 

   Tento systém pretekania s 5 holubami sa nám veľmi osvedčil a t.č. neexistuje ani žiadna väčšia snaha ho zásadne meniť, skôr rozšíriť. Je prirodzené, že pri malej členskej základni, keď pritom ešte nie všetci členovia majú záujem, alebo možnosť pretekať, existuje maximálna snaha uľahčiť pretekanie aj začínajúcim mladým chovateľom. Tento systém umožňuje držať menšie stavy holubov, ľahšiu orientáciu na kvalitu, menej náročné hodnotenie akrobacie, ľahšie posúdenie aj individuálneho výkonu. Zmena z 3 na 5 ks bola uskutočnená z čisto pragmatických dôvodov. Pri kŕdľových letúnoch a akrobatoch je ľahsie lietať s 5 ks kŕdlikom, ako iba s 3 ks. Chovatelia trénovali väčšinou 5 a viac členný kŕdlik a keď pred pretekom prešli na 3 členný kŕdeľ, zistili, že jeho výkon značne poklesol. Aj dobré holuby akoby zneisteli a nepodávali zvyčajný výkon – čo možno dať do súvisu so zohranosťou a zladenosťou kŕdľa. Každý holub má v kŕdli určitú svoju pozíciu a úlohu; existujú napr. zadáci, ktorí najradšej lietavajú vzadu a nechávajú sa viesť kŕdľom. Ked odstránime takéhoto jedinca, obyčajne sa nič nedeje.  Existujú však aj vodcovské typy, ktoré skoro vždy nájdete lietať na čele kŕdľa a podstatne ovplyvňujú charakter letu kŕdľa, jeho rýchlosť, výšku, opisovanie určitej dráhy, atď. Nemusia byť tými najlepšími rolermi, ale pre let kŕdľa sú veľmi dôležité. Ak nahradíte takéhoto lídra iným, aj keď oveľa lepším rolerom, celkový výsledok kŕdľa sa veľmi ľahko môže zhoršiť. Angličania tomu zvyknú hovoriť, že bola narušená “chémia kŕdľa”! Preto po zaradení nových jedincov trvá nejaký čas, kým sa kŕdeľ zohraje dokopy a plne koordinuje svoje akcie. Dobre zladený kŕdeľ reaguje naraz, v zlomku sekundy, ako jeden celok, podobne ako napr. húf rýb pri útoku predátora.

     Raz som bol svedkom toho, ako sa môj kŕdeľ BR krúžiaci nad holubníkom v Prešove, dostal presne do trasy kŕdľu asi 100-120 ks PH, ktoré boli očividne vyvezené na podvečerný tréning, lebo to mali naplno  “našliapnuté” presne jednym smerom na severozápad (Sabinov, Lipany). Dalo sa dobre pozorovať, ako sú PH na čele kŕdľa nútené brzdiť a stáčať do ľava a spolu s nimi aj celý kŕdeľ, aby sa vyhli priamej zrážke s mojim kŕdľom BR bližiacim sa sprava. Došlo k vzájomnému zmiešaniu kŕdľov, bez jedinej vážnejšej kolízie. Bol som velmi zvedavý, čo sa bude diať - mysľou mi preblesla aj možnosť stráty niektorých BR. Zmiešaný kŕdeľ však urobil spoločne iba jeden malý okruh a akoby na niečí povel, došlo k oddeleniu oboch kŕdľov.    

 

      Pred začiatkom tréningu mláďat je užitočné mať o nich čím viac informácií, hlavne treba poznať  rýchlosť dospievania príslušného kmeňa/línie, v súvislosti so začiatkom tréningu. Pri roleroch poznáme tzv. fenomén zázračného decka (child prodigy - čítaj “čájld prodidži”). To sú mláďatá, ktoré začínajú rolovať veľmi skoro a čisto, najlepšie výkony dosahuju zhruba vo veku 4 - 6 mesiacov od vyliahnutia. Opakom toho sú línie, ktoré začínajú rolovať až po preperení a plný výkon dosahujú až 2. - 3. rokom, ale tie sú v dnešnom uponáhľanom svete čoraz vzácnejšie. Pri mojej línií sa mi najlepšie osvedčilo začať s tréningom mláďat na 2. letke, dorastenej zhruba do polovice jej normálnej veľkosti, čo sa zdá pomerne skoro. Ak som však príliš “prepásol” tento čas, zaznamenal som v začiatkoch tréningu viac problémov ako zvyčajne. Dovtedy majú moje mláďatá voľný, alebo rôzne obmedzovaný prelet (v závislosti od výskytu dravcov), aby sa dobre oboznámili s okolím. Začatím tréningu sú už mláďatá len zatvorené, vonku sa dostanú len na tréning. Zásadne sú vypúšťané z košíka a nalačno, ideálne na voľnom priestranstve – aby ich nič nelákalo hneď zosadnúť. Takto trénované mláďatá sú oveľa krotšie, ako pri plašení a skoro sa naučia, čo sa od nich vyžaduje. Keďže sa von sa dostanú už len na tréning – lietajú s vervou a radosťou. V začiatkoch som nepoužíval staré holuby ako učiteľov, nechával som mláďatá lietať samé. Tréning je však oveľa zdĺhavejší, hlavne v počiatočných fázach. Jedinou výhodou snáď je, že takto je možné o niečo lepšie posúdiť samotnú genetickú dispozíciu jednotlivých mláďat. Z racionalizačnych časových dôvodov som však neskôr začal používať 1-2-3 starších holubov, vhodných ako “vodcov a učiteľov” mláďat. Ich správny výber je veľmi dôležitý; dobrý učiteľ veľmi urýchľuje fázu učenia sa mláďat lietať v kŕdli aj rolovať tým správnym  štýlom. 

   Všeobecne sa doporučuje používať na to staršie osvedčené holubice, ale nemusí to byť pravidlom. S úspechom som používal aj holuby a dokonca aj niektoré staršie mláďatá. Dôležité hlavne je, aby v tejto počiatočnej fáze, stimulovali mlaďatá k tomu správnemu akrobatickému a letovému štýlu, v peknej strednej výške. Nemali by ich napr. hneď v prvých tréningoch uťahať príliš dlhým výškovým letom, nechceme z nich predsa mať tiplerov, ale rolerov. Bolo by to na úkor  pokusov o akrobaciu a mohlo by to tiež viesť k návyku, odpájať sa pri  únave od kŕdľa.

   Zvlášť mi v pamäti utkvel jeden z najlepších učiteľov mláďat, akých som kedy mal. Bol to tmavý bielohlávok s malou tmavou ihlou na zobáku, donesený od p. A. Kuchára, brat nižšie uvedenej  modrojarabej holubice. Bol krátkym, ale rýchlym a štýlovým rolerom, lietavajúcim na čele kŕdľa. Mal veľmi dobrý cit pre to, kedy začať akrobaciu, aby sa k nemu pridávali aj ostatné holuby v kŕdli. Pokiaľ lietal nejaký holub mimo, zaťahoval kŕdeľ tak, aby zblúdilca zapojil do kŕdľa. Podobné vlastností zdedil aj jeho tmavojarabý syn č. 3, ktorý lietal v mojom doteraz najlepšom pretekárskom kŕdli z r. 2002. Tým, že bol tiež krátkym a rýchlym rolerom, udržiaval ostatné hlbšie kusy (hlavne č. 8 a 9) v optimálnej letovej výške, aj pri neobyčajne vysokej frekvencii a simultánnej akrobacií.    

   

  Výkon pri roleroch je podmienený nielen genetickou výbavou, ale aj imprintingom (proces vpísania/ vpečatenia, geneticky naprogramovaného napodobovania). Táto zjavná tendencia odpozerávať a napodobňovať vzory, sa prejavuje napr. v tom, že jednoduché kotrmeliaky odchované a držané spolu s BR vykazujú štatisticky lepšie akrobatické výkony, ako ich rovesníci odchovaní a držaní v kŕdli jednoduchých kotrmeliakov, alebo dokonca hladkých letúnov. Môžem však uviesť aj opačný príklad: počas pobytu v zahraničí, som mal každý rok 4 - 5 párov BR, určených hlavne na testovanie kvality odchovu po anglickom importe u priatela MVDr. Jozefa. Tirpáka, známeho chovateľa východoslovenských kotrmeliakov (predseda KCHVK). Kvôli priestorovým možnostiam a úspore času boli držané medzi VK a v počiatočnej  fáze aj trénované spolu s VK. Zaregistrovali sme však, že to prinieslo celkove viac odchýliek, ako je to pri BR bežné; častejšie pridávanie nežiadúcich figúr aj prechod do padania po chvoste na záver rolovania, tiež trocha pozmenený letový štýl.

    Zrejme aj z toho dôvodu členovia Pensom Roller Club v USA mali vo svojich stanovách uvedený zákaz chovu iných holubov, a to dokonca aj BR iných kmeňov než Pensom – čo poniektorí chovatelia vnímali ako diskrimináciu. Z tohto uhla pohľadu to má však svoj reálny podklad. Tu niekde by bolo možné hľadať aj jednu z možných príčin nižšej kvality akrobacie BR v chovoch s viacerými plemenami holubov.

   K prejaveniu rolovania je teda potrebná nielen určitá genetická výbava (prahová hodnota/ genetická dispozícia), ale aj proces vpečatenia - imprinting, ktorého teóriu rozpracoval prof. Konrad Lorenz. Ťažko povedať v ktorom období toto vpečatenie pri roleroch prebieha (uvítam názory ostatných chovateľov). Zrejme bude rozložené na dlhšie obdobie: od vyletenia až do obdobia, keď aktívne skúšajú rolovať. Všimnite si, ako už mláďatá hneď po odstave, veľmi pozorne sledujú lietajúce holuby a keď tieto začnú vo vzduchu od radosti šantiť a vystrájať, táto nálada sa prenáša aj na ne - mláďatá začnú "tancovať" a  mávať pritom krídlami. Prítomnosť skúsených kvalitnych rolerov v kŕdli,  má zasa zjavný povzbudzujúci vplyv na zdokonaľovanie sa mláďat v akrobacií. Skrátka aj tu prenesene platí: čím kvalitnejší učitelia, tým kvalitnejší odchovanciPravda, len za predpokladu, že maju k tomu zdedené potrebné vlohy. 

 

Najčastejšie problémy v začiatkoch tréningu

    Zo začiatku mláďatá obyčajne nechcú vyletieť z košíka, preto je vhodné pridať k nim 1-2 starších holubov ako vodičov - učiteľov, ktoré vyletia ako prvé a z mláďat sa obyčajne niektoré pridajú. Ostatné je treba šikovne vyhodiť do vzduchu, aby stihli sledovať kŕdeľ. Pokiaľ je nablízku nejaká budova, strom, stĺp, atď, veľmi často sa inštiktívne snažia na takýto objekt hneď zosadnúť. V takom prípade ich treba vyplašiť za kŕdľom, ak sú však príliš vystresovené, často len preletia na iný objekt. Vtedy je už lepšie dať im pokoj a o niekoľko dní to skúsiť znova. Počkať na vyletenie kŕdľa a problematického jedinca vyhodiť za kŕdľom z ruky. Ak sa situácia viackrát opakuje, môže to svedčiť buď o pomalšom vyspievaní v porovnaní s rovesníkmi, o určitej nervovej labilite, alebo aj o nejakej úchylke, najskôr o obdobe budúceho smrťaka. V každom prípade je to jav, signalizujúci problémy a pravdepodobné sklamanie v blízkej budúcnosti (pozri aj kapitolu 15). 

   Zo začiatku mláďatá lietajú všelijako, väčšinou mimo kŕdľa - na vlastnú päsť, alebo po skupinkach, postupne sa však zlaďujú do kŕdľa a začínajú prvé pokusy o akrobaciu. Väčšinou sa zo začiatku zarazia vo vzduchu, naznačia kotrmelec a pádajú po chvoste. Veľa z takýchto jedincov sa vypracuje na slušné rolery, použiteľné aj na preteky. Sú aj mláďatá, ktoré hneď od začiatku roluju pomerne čisto a s ľahkosťou. Z tých bývajú najlepši pretekári, ak pravda majú aj ostatné požadované vlastnosti (dobrú súdržnosť kŕdľa - snahu o dobehnutie kŕdľa po akrobacii, dostatočnú frekvenciu a primeranú hĺbku akrobacie, výdrž, atď).

    Mláďatá, ktoré ani po niekoľkých tréningoch neprejavujú tendenciu držať sa kŕdľa, je najlepšie z kŕdľa vyradiť, aby zbytočne nebrzdili ďalší pokrok kŕdľa. Takéto holuby Angličania označujú ako non kitting rollers – rolery nedržiace sa kŕdľa, sólisti, ktorí sú pre naš šport nepoužiteľní. Pokiaľ sú BR držané v priestrannom a svetlom oddelení, ak sú príliš výdatne krmené, majú oveľa väčšiu tendenciu k odpájaniu sa a k sólovému letu. Takisto ak začneme s tréningom už príliš výspelých mláďat, takéto tendencie sa tiež viac prejavia (obdoba sólového letu “vdovcov PH v dobrej forme). Aj po dlhšej prestávke v priebehu tréningu sa zvyknú objaviť takéto tendencie k sólovému letu, preto sa doporučuje znížiť kŕmnu dávku holubom v dňoch, keď nelietajú asi na 80 - 90 % bežnej dávky. 

   V ďalšej fáze tréningu - po zakŕdlení, sa treba zbaviť hladko lietajúcich holubov, ktorí namiesto rolovania, len plachtia alebo orlujú s krídlami v tvare písmena “V,“ na spôsob kĺzavého letu stavákov (non rollers - nerolujúce holuby). Pozor však na neskoro vyspievajúce jedince, niektoré línie totiž začínajú s rolovaním až po preperení, alebo dokonca v 2. roku. Osobne však neponechávam v chove holuba, ktorý nepreukáže svoje kvality už v roku vyliahnutia. Podľa mojich vlastných skúseností, aj neskoro vyspievajúce BR by mali dobre lietať v kŕdli a pokúšať sa o kotrmelce (t. j. aspoň "naznačovať" nedokonalé kotrmelce). Pokrok u nich obyčajne začína až po vyhodení 7. letky. Vďaka veľkej obľube pretekov mláďat sa však dnes jednoznačne presadzujú len rýchlo vyspievajúce línie s tzv. fenoménom “zázračných detí”. Tieto niekedy ako mláďatá robia priam divy, ale v ďalších rokoch sa niektoré z nich už tak nepresadia, alebo dokonca úplne prepadnú (viď ďalej – stabilita/konzistentnosť výkonu a stabilný roler).    

    Pri dostatočne početnom odchove mláďat môžeme obyčajne pozorovať celú škálu výkonov po klasickej Gaussovej krivke, od hladkého letu s občasnym pokusom o kotrmelec až po príliš hlboko rolujúce rolery, tzv. smrťaky (dead rollers, roll downs) ktoré strácajú kontrolu nad svojou akrobaciou a zmrzačia sa, alebo sa zabijú nárazom o strechu, zem, atď. Túto realitu musíme jednoducho akceptovať, brať ju ako fakt a vyrovnať sa s tým, že tento stav sa nedá napraviť žiadnym tréningom.

   Vyraďovanie nevhodných jedincov v duchu hesla “keep the best cull the rest” (“kip te best, kul te rest”) - nechaj najlepšie a zbytok vyrež, bude tak pre nás psychicky oveľa menej traumatizujúce.  To iste platí aj pre rôzne ďalšie úchylky: už spomínaný let mimo kŕdeľ - nechuť ku zakŕdleniu, predčasne zosadanie, vytrvalé pridávanie ďalších – nežiadúcich akrobatických figúr, dlhé padanie po chvoste. Niektoré sa zvyknú vyskytovať v počiatočnej fáze učenia sa, ak však majú prílišnú tendenciu pretrvávať, najlepším riešením je „nožík“. S určitým percentom odpadu musíme jednoducho vopred počítať.  Nepoznám holubiara, ktorý by rád rezal holuby (a ešte radšej ich šklbal), prílišná zhovievavosť je však skoro vždy na úkor kvality a nakoniec sa nám vypomstí.  Pre kľud svedomia odporúčam dať poslednú šancu, hlavne doneseným jedincom pochádzajúcim z dobrého chovu, po novej kombinácii, atď, ak by snáď potrebovali viac času dospieť a skúsiť ich neskôr so záložným B kŕdľom, prípadne s mladším kŕdľom. Ked ich začnú predbehovať v akrobacií aj o jednu liaheň mladšie jedince, obyčajne nám potom dôjdu všetky argumenty, prečo by sme mali s nimi naďalej mrhať čas. Tu už nie je priestor pre nejaký sentiment – oveľa užitočnejšie je zamerať sa na bezproblémové, perspektívne jedince, hlavne ak sa zameriavame na preteky. Stále treba mať na pamäti aj to, že jeden zlý holub môže veľmi ľahko pokaziť celý kŕdeľ!

Ak sa ho náhodou aj podarí napraviť, v žiadnom prípade neodporúčam jeho zaradenie do chovu, tieto odchýlky sa zvyknú dosť úporne prenášať aj na potomstvo.

    Celý tréning rolerov je v podstate o ich sústavnom pozorovaní a vyraďovaní nežiadúcich jedincov (obdoba "oddeľovania pliev od zrna"). Je pozoruhodné, ako sa niekedy priam očividne zlepší kŕdeľ, pokiaľ z neho odstránime problémové jedince. 

    Najlepší čas na lietanie je z rána - stúpajúce vzdušné prúdy vznikajúce ohrievaním zeme, napomáhajú holubom pri stúpaní.  Cez obed a popoludní býva v lete často príliš horúco na tréning; k večeru sa zvykne vietor utíšiť, úplne bezvetrie však tiež nie je ideálne pre tréning. Ak je bezvetrie a ani listy stromov sa nepobybujú, “neševelia” – holuby obyčajne lietajú nízko a zalietavajú príliš do diaľky, bokom od holubníka. Ak si osvoja tento štýl letu, je tu riziko vyradenia z preteku. 

    Najhoršie sú však padajúce vzdušné prúdy, treba si všímat vrcholce stromov, kríkov, tráv – ak sa ohybajú k zemi ako rúčka na bakuli, vtedy je holubom ťažko dostať sa do výšky, hlavne ešte neskúseným mláďatám. 

 

     Dĺžka letu sa dá vhodne ovplyvňovať kŕmením. Ak majú holuby tendenciu lietať dlho a vysoko, je potrebné im znížit kŕmnu dávku – prípadne znížiť podiel olejnín. Platí zásada: udržiavat holuby vždy „pri chuti“, ľahšie sa dajú ovládať.

Zároveň je však treba prihliadať aj k ich výživnému stavu pri ich individuálnom posúdení v ruke a podľa toho tiež upravovať kŕmenie; ak sú chudé zvýšiť zaužívanú dávku krmiva, prípadne zvýšiť podiel energetickej zložky v kŕmnej dávke. Pri nevyrovnanom výživnom stave treba zobrať do úvahy aj to, že existujú aj typy  holubov, tzv. " pomalých jedákov". Podobný postup použiť aj pri nedostatočnej dĺžke letu, lepší efekt má pri tom zvýšenie podielu energie ako objemu (menej záťažujúceho balastu).

 

    Hoci nie som zástancom nútených letov BR, sú situácie keď je nutné holuby jednoducho zaplašiť a zamedziť tak predčasnému zosadnutiu kŕdľa. Na predĺženie doby letu kŕdľa sa mi tiež osvedčilo pridať k nemu, zhruba v polovici letu, vypustením vo vhodnej chvíli, niekoľkých  čerstvých holubov, ktoré obyčajne “vnesú nový elán” do pôvodného kŕdľa. Podobne možno takto dodatočne pridávať aj ešte nie celkom rozlietaných jedincov, do už rozlietaného kŕdľa. Možno  to skúsiť aj pri jedincoch, s tendenciou k predčasnému zosadnutiu v predošlých letoch, dokiaľ si lepšie nedoladia svoju formu a neosvoja spoločný dosad. Ak to však nemá tendenciu k zlepšovaniu, potom radšej ďalej neriskovať celý kŕdeľ kvôli jednotlivcovi. Nie všetky vecí sa dajú napraviť, resp. stoja za nápravu.

     Za optimálnu dĺžku tréningu pre 20 minútový pretek BR považujú Angličania dobu okolo 40 minút, predlžovanie je obyčajne na úkor rolovania. Pri angloamerickom systéme trvá vlastné hodnotenie len 20 minút, preto logicky treba dosiahnuť čo najviac akrobacie v tomto časovom úseku. Hodnotenie začína obyčajne krátko po dosiahnutí zvyčajnej letovej výšky, na ktorú sú holuby zvyknuté. Začiatok “štartu do hodín,” t.j. začatie vlastného bodovania ohlási samotný chovateľ. Ak tak chovateľ neurobí, rozhodca, začne s hodnotením automaticky, po uplynutí 5 minút od vypustenia holubov - zároveň dá pokyn pomocníkovi - zapisovateľovi na spustenie hodín. U nás zatiaľ hodnotíme výkon počas celej doby letu, alebo po dohode počas 1 hodiny, čo kladie väčšie nároky na výdrž holubov (aj na krky rozhodcov a divákov). Po novom bude doba hodnotenia obmedzená na 40 minút. 

 

     Výška letu - ideálna výška je tá, v ktorej možno dobre sledovať akrobaciu, kým sa nám holuby javia väčšie ako škorce, t.j.  nižšia ako stredná výška. Je potrebné vedieť, že existujú aj vysoko a nízko lietajúce kmene/línie BR. Toto mi pri osobnom rozhovore potvrdil  aj Lázslo Koronczai, na základe svojich bohatých skúseností s rolermi z rôznych záhraničných chovov.

     Nízko lietajúce kmene sú často so slušnou akrobaciou, prevažne však lietajúce  nad vrcholami striech a stromov. Niekedy doslova lížu hrebene striech, takže je ich ťažko sledovať v zastavanej oblasti. Začínajú rolovať veľmi skoro po štarte, krížujú povetrím obyčajne vo väčšej rýchlosti nízko sem a tam. Nevedia “dostať vietor pod krídla” a vystúpať do výšky, pôsobia dojmom, akoby sa pripravovali každú chvíľu zosadnúť. Nedostatočná výška je na prekážku plného rozvinutia ich akrobatického umenia. Aj dĺžka letu býva obyčajne nedostatočná, postupne sa jednotlivé holuby odpájajú a zosadajú. Videl som niekoľko takých kŕdľov lietať aj v Anglicku. Vo svojich  začiatkoch som tiež mal niekoľko takýchto holubov. Postupne som sa ich však zbavil, napriek ich kráse, pôvodu, atď. Nemal som terajšie skúseností, takže som im venoval neúmerne veľa času, ale výsledok mojich snáh vôbec nestal za to. Dokázali pokaziť  výkon aj kvalitných a bezproblémových holubov. Aj jeden jedinec dokázal niekedy  priam neuveriteľným spôsobom ovplyvniť celý kŕdlík a stiahnuť ho do veľmi malej výšky a  občas aj  k predčasnému zosadnutiu. Pokiaľ sa však kŕdeľ takého jedinca zbavil, po zbytok letu zase podával svoj zvyčajný kvalitný výkon v optimálnej výške. Takéto typy holubov sú vhodné snáď len pre toho, kto nemôže, alebo kto nechce súťažiť (rekreačný chovateľ). Môže s nimi predviesť laikom dobre viditeľnú ukážku rolovania v malej výške aj niekoľkokrát denne.

      Vysoko lietajúce kmene majú obyčajne aj vyšší stupeň kontroly akrobacie (viď ďalej). Obyčajne sú to menej frekventní a “kratší akrobati” s dobrou kŕdľovou disciplínou. Začínajú točiť až po dosiahnutí relatívne značnej výšky a až po určitom skľudnení tempa letu. Výška a dĺžka letu u nich už ide na úkor akrobacie. Pri nižšej frekvencií a malej hĺbke akrobacie sa ich využitie v pretekoch stáva dosť problematickým. Ak totiž lietajú v preteku príliš vysoko, môže to byť na úkor bodového hodnotenia; čas im plynie, ale body sa neprideľujú, pokiaľ hodnotiteľ nemôže objektívne posúdiť akrobaciu. Chovatelia, ktorí príliš uprednostňujú dlhý a vysoký let u svojich rolerov, by mohli byť hlavne pri 20+ hodnotení v nevýhode a dosiahnuté výsledky kŕdľa by nemuseli zodpovedať jeho skutočnej kvalite. Niektoré takéto jedince sú dobre využiteľné ako vodiči pre mláďatá, hlavne pri problémoch s výškou a súdržnosťou kŕdľa.

 

   Letový štýl - pokiaľ sa holuby nenaučia lietať správnym štýlom, ale len krížujú oblohu vo veľkej rýchlosti z jednej strany na druhú, razantne udierajúc krídlami a držiac pritom chvosty úzko zložené, len ťažko môžme od nich očakávať dostatočnú frekvenciu akrobacie. K tomuto dosť často inklinujú kŕdle v husto zastávaných oblastiach. Lepšie je pokiaľ sa viac dvihnú a lietajú do kruhu/elipsy otáčajúc sa zvyčajne do ľava – proti smeru hodinových ručičiek. Pre spoločnú akrobaciu je však ideálne, pokiaľ si osvoja ešte kľudnejší letový štýl nad holubníkom, na spôsob ležatej osmičky. Pritom pred každým otočením sa do protismeru, akoby ešte viac spomalia, chvosty držia viac roztiahnuté a idú do spoločnej akcie. Po obrátení sa kŕdľa do protismeru, obyčajne zakrátko nasleduje daľšia spoločná akcia.

    Štýl letu okrem zástavby môžu ovplyvňovať aj napr. väčšie rieky, jazerá, kopce a hlavne vietor. Rolerom najviac vyhovuje mierny a ustálený vietor. Úplné bezvetrie rolerom nevyhovuje. S týmto sa môžme stretnút hlavne pri podvečernom tréningu, keď sa vietor zvykne utíšiť. Holuby odlietavajú cik-cakovite do diaľky, akoby hľadali vietor pod krídla. Obyčajne sa znova objavia až po určitom čase a vo výške. Treba sa vyvarovať, aby sa to nestalo pravidlom a aby si mláďatá neosvojili lietať týmto štýlom. Silnejší vietor obyčajne spôsobí, že holuby lietajú po vetre a proti vetru. Ak je vietor silný, odnáša kŕdeľ príliš do diaľky, ale nie je to pre mláďatá nebezpečné, pokiaľ vietor nezmení smer. Aj z tohoto hľadiska môže byť použitie starších skúsených jedincov ako vodičov/učiteľov len prospešné. Vždy je však dobre venovať pozornosť aj aktuálnym poveternostným podmienkam.

 

Najčastejšie vady – dôvody na vyradenie:

    Kĺzavý let je pre mladé rolery dosť nákazlivý – holub obyčajne silne zatlieska a potom miesto akrobacie len zloží krídla do tvaru písmena “V” a kĺže smerom nadol sťahujúc celý kŕdeľ z výšky. Obyčajne to bývajú vodcovské typy, lietavajúce na špici kŕdľa. Keďže nekotrmelcujú, nestrácajú ani pozíciu na čele kŕdľa. Tento zlozvyk sa týka väčšinou holubov so sklonom k predčasnému pohlavnému dospievaniu - akoby sa ich sexualita prejavila skôr, ako sa stihlo rozvinuť akrobatické umenie. Ak vám z rozličných dôvodov na takom jedincovi záleží, môžete mu dať šancu – v podobe viac času. Preradiť ho však do B tímu, alebo do mladšieho kŕdľa a ak nemá tendenciu ani s odstupom času sa zlepšovať, najlepším riešením je vyradenie takéhoto rolera – nerolera. Obyčajne takéto jedince bývajú prekážkou dosiahnutia optimálnej letovej výšky a brzdia celý proces rozvoja akrobacie kŕdľa.

     Padanie po chvoste: v začiatkoch aj veľa dobrých mláďat prechádza určitou fázou padania po chvoste. Príliš dlhé padanie bez tendencie zlepšovania sa rolovania je na vyradenie. Takéto holuby takisto len sťahujú kŕdeľ nadol a brzdia rozvoj akrobacie. Platí postup ako pri kĺzaní a po čase rozhodnuť o ich osude. Stretol som sa s názorom vytrhnuť takémuto jedincovi 2-4 stredové kormidlové perá, alebo páskou zlepiť chvost na 1 pero, aby nemohol brzdiť a prúd vzduchu ho tak ľahsie otočil.

    K odchýlkam môžeme zaradiť všetko, čo sa odlišuje od správneho štýlu vyznačujúceho sa prudkým a náhlym nástupom rolovania, vysokou a stabilnou rýchlosťou počas celého rolovania, priamou vertikálnou líniou akrobacie a náhlym ukončením akcie v smere letu. Znižovanie rýchlosti otáčania na záver akrobacie, síce samo o sebe nie je až tak veľkou chýbou, ale často býva spojené s chybou štýlu, ako je pridávanie otočiek okolo jedného krídla, alebo prechod do padania po chvoste na záver akrobacie, prípadne ich kombinácie. U mladých holubov to môžme do určitej miery tolerovať, jeden takýto holub sa obyčajne v kŕdli stratí, ale rozhodne by nám voľačo také nemalo ujsť pri individuálnom hodnotení starých holubov.

 

K otázke objektívneho posúdenia kvality rolovania:

     Obyčajne laici a menej skúsení chovatelia najviac oceňujú hĺbku rolovania - dĺžku dráhy počas ktorej holub predvádza svoje umenie. Tu sa žiaľ, budú naše názory asi najviac rozchádzať. Veľmi často sú takéto dlhé reťaze spojené práve s pomalším voľným rolovaním, alebo dokonca s prestávkami medzi premetmi, takže môžeme pohodlne spočítať otočky. Pre niekoho je takýto holub eso, pre mňa adept na vyradenie. Kvalitná akrobacia BR sa musí odohrávať vo veľkej rýchlosti, takže počet otočiek môžeme len viac menej odhadovať. Čím rýchlejšie a utiahnutejšie holub točí, tým menej sa prepadá a stráca výšku. Máme dojem že sledujeme rotujúcu guľu. Preto pre začiatočníkov a menej skúsených, odporúčam zamerať sa zo začiatku hlavne na rýchlosť rolovania; pri dobrej rýchlosti je obyčajne aj štýl viac menej v poriadku. Nesprávne držanie krídiel a chvosta by totiž neumožnilo holubovi vyvinuť takúto rýchlosť, brzdilo by ho to a tiež vynášalo z priamej línie (niečo na spôsob vysunutých klapiek lietadla - viac pozri v kap.5, ods. kvalita rolovania).

S rýchlosťou a s “utiahnutosťou“ rolovania máva problém hodne rolerov!

 

Rôzne neočakávané situácie počas tréningu

  Nedá sa dať návod na všetky situácie, ktoré počas tréningu môžu nastať, veľa závisí od pozorovacieho talentu, doterajších skúseností, teoretických vedomostí, trpezlivosti, schopnosti analyzovať a hľadať riešenie s chladnou hlavou.

    Príklad z praxe: mláďatá, ktoré sa už celkom pekne zladili do kŕdľa, dosahovali  dobrú výšku a adekvátnu dĺžku letu a celkom nádejne rozvíjali svoju akrobaciu, začali sa zrazu  pri jednom rannom tréningu veľmi čudne správať. Začali prudko lietať v tesne zrazenom kŕdli, pričom opisovali akoby naklonenú elipsu, ktorej spodný obluk siahal takmer k zemi. Takto prudko nalietavali k zemi až skoro lízali porast – tesne nad nim urobili prudký obrat, zdvihli sa niekoľko desiatok metrov nad stromy a znova prudko nadol. To sa viackrát opakovalo až nakoniec odleteli nízkym letom na strechu a hneď sa ponáhľali do letáča. Obzeral som naokolo po dravcoch, hoci dovtedy som mal, v tej sezóne, od nich nebývalý pokoj, ale nič som nezaregistroval.  Na druhý deň ráno som vypustil iný kŕdeľ a ten krátko na to napadol jastrab. Predpokladam, že prítomnosť dravca bola príčinou toho divného správania sa mláďat predošleho dňa; ja som síce nič nevidel, ale holuby ho zaregistrovali a reagovali stresom. Musel som potom prerušit všetok tréning na niekoľko dní a potom začat skúsmo popoludní, ináč by sa bol jastrab naučil chodiť si ku mne “na raňajky.”

V Prešove som mal od dravcov relatívne pokoj, aj keď lokalizácia holubníka bola na okraji mesta. Horšie to bolo u svokrovcov, kde konce záhrad priamo susedia s potokom, lemovaným stromami a na druhej strane hneď začína les. Pre dravcov som tu prišiel som o mnoho kvalitných jedincov. Tvrdenie ochranárov, že dravec loví len slabšie a choré jedince platí možno pre divú zver, ale pri holuboch sa obeťou stavajú práve tie jedince, ktoré majú chuť do lietania a idú do vzduchu, alebo nepozorné chovné holuby, hľadajúce na zemi niečo pre svoje mláďatá. Nakoniec raz urobia nejaku osudnú chybu, alebo pre chvíľkovú  nepozornosť sa stanú obeťou dravca. Prežijú skôr slabšie jedince, ktoré akoby vedomé si svojho hendikapu, nevystrkujú príliš nos von z bezpečia holubníka. 

    Ďalší prípad: s jednou várkou mláďat som dosť premeškal optimálny čas na začiatok tréningu a nijako som ich nevedel dostať do vzduchu. Po vypustení si to nasmerovali rovno na strechu holubníka a po vyplašení opakovane zosadli, alebo presadli na inú budovu. Keď som pridal staršie holuby ako vodičov, odignorovali ich a pokračovali vo svojom zlozvyku ihneď zosadnuť. Rozdelil som ich na 2 kŕdle a skúšal ich vypušťať na rôznych miestach - znova s tým istým výsledkom, najkratšou cestou na strechu holubníka. To už som z nich začínal dostavať nervy - nevedel som sa s nimi pohnuť, akoby boli urieknuté. Najviac ma na tom vytáčalo to, že som ani nedokázal identifikovať iniciatóra tohto správania, ako by šlo o plne kolektívne rozhodnutie. Nakoniec som pristupil k tomu, že som každé mláďa označil sprayom na chvoste určitou značkou a začal ich púštať po 2 s 2 starými holubami. Ktoré ani potom nemalo tendenciu držať sa kŕdľa a išlo hneď na zosadnutie samo si spečatilo svoj osud. Takto som sa zbavil 5 ks mláďat (z 22) so zafixovaným vzorcom tohto správania. Ostatné potom začali postupne normálne lietať. Som presvedčený, že ak by som sa nebol zbavil týchto jedincov, bol by som sa musel nakoniec zbaviť, ako nepoužiteľného, celého kŕdľa. Predpokladám, že sa jednalo o určitú uchýlku – zrejme obdobu budúcich smrťakov v kombinácií s určitou nervovou labilitou. Ich let už začínal byť narušovaný vplyvom ich genetickej výbavy (podobne ako pri parlor roleroch) a toto ich správanie veľmi rýchlo odkopíroval celý kŕdeľ. 

 

Označovanie holubov:

       Označovanie holubov na nohe pomocou farebných značkovačov, rôznofarebných bužíriek, atď, funguje na holubníku, prípadne na dvore a na streche. Vo vzduchu si pri identifikácií holubov rovnakého sfarbenia a kresby musíme pomáhať označením chvosta a letiek podľa určitého systému. Na krátkodobejšie označenie sa dajú použiť farebné lepiace pásky nalepené na chvostové perá. Dlhodobý efekt (až do preperenia) majú sprayové farby na zvieratá, alebo možno použiť aj hrubé fixky. Odporúčam vložením kúsku papiera vyčleniť len tie perá, ktoré chceme zafarbiť a ostatné prekryť, aby sme holuba  pri náhlom pohybe neofarbili celého. Obyčajne stačí zafarbiť 2-3 perá, podľa určitého kľúča: chvost vľavo, stred, chvost vpravo, ľavé krídlo, pravé krídlo a potom ich rôzne kombinácie. Možno použiť aj zafarbenie podchvostovych pier a kostrča.

Holuby, ktoré majú ambície zúčastniť sa výstavy, nechať neoznačené, alebo opatrne označit na tých perách, ktoré preperujú ako prvé – chvost od stredu a prvoradé letky od “veľkej medzery” medzi prvým a druhým radom letiek smerom ku hrotu krídiel. Alternatívou môže byť aj zastrihnutie stredných kormidlových pier do tvaru písmena V, alebo šikmé zastrihnutie krajných pier.  

 Označenie hrubšou fixkou na čele, alebo na hrdle, môže zase pomôcť pri spoľahlivej identifikácií jedincov vysedávajúcich miesto tréningu na kraji strechy, alebo v odkvapovom žľabe.

    Adekvátne označenie sa vyžaduje napr. pri pretekoch jednotlivcov, pokiaľ lietajú v doprovode holubov rovnakej farby a kresby.

      

Príprava BR na pretek 

   Holuby by mali už pred pretekom dosahovať počas tréningov určitú výkonostnú úroveň. Často počas tréningov dosahujeme lepších výkonov ako v samotnom preteku. Netreba sa ani príliš ponáhľať, ani nenechávať veci na poslednú chvíľu. Nie je to jednoduchá záležitosť pripraviť kŕdeľ, aby pracoval ako zohraný kolektív - ako tím. Hlavne ak ide o 20 ks kŕdeľ (kit).

Nestačí mať 20 vynikajúcich jedincov, pokiaľ nepracujú ako tím. Všetko je to o kolektíve - ako pri futbalovom manšafte, alebo pri synchronizovanom plávaní. Pokiaľ nedôjde k spolupráci a súhre členov tímu, výsledky sú neadekvátne.

    Nemožno dať radu na všetko, každý sa k tomu musí dopracovať sám. Základom je sústavne pozorovať holuby vo vzduchu a snažiť sa ich opatrne ovplyvňovať krmením, dávkovaním tréningu, zložením kŕdľa, atď. Už len zloženie kŕdľa je samo o sebe hotovým umením. Ak napr. pridáte do kŕdľa krátkych rolerov jedného hlbokého, výsledný efekt býva horší; ako keby sa tým len zvýraznila krátkosť tých ostatných. Ak však pridáte 5 hlbokých, výsledný efekt je už opticky oveľa lepší, ako keby sa tým zlepšila hĺbka celého kŕdľa. Za situácie, že vám rolujú súčasne prevažne 4 holuby, je lepšie pridať do kŕdľa frekventného, aj keď kratšieho rolera, ako špičkového hlbokého s frekvenciou raz za 5 minút. Takto máte väčšiu šancu, že holuby skôr urobia bodovanú akciu o 5 holuboch. Pokiaľ nie sme spokojní s výsledkami kŕdľa, je vhodné skúsmo odobrať 1-2 ks holubov a pozorovať, čo to urobí s kŕdľom. Obyčajne sa to doporučuje skúsiť s holubami, ktoré sa v holubníku javia ako najvýbojnejšie, alebo naopak najviac odstrkované. Vždy však treba prihliadat aj na ich pozíciu v kŕdli – na špici, v strede, alebo na chvoste kŕdľa.

     Sledujme najmä čo sa deje na čele kŕdľa, či popud na spoločné rolovanie vychádza odtiaľ (čo je oveľa lepšia situácia, ako keď impulz vychádza od zadákov), či niektorý líder nemá tendenciu zaťahovať kŕdeľ nesprávnym smerom, ale aj či niektorý zadák nenarušuje koncentráciu kŕdľa príliš častou individuálnou akrobaciou. Treba si všímať aj správanie sa tzv. markerových holubov – signalizátorov. Sú to holuby, o ktorých vieme, že sa zvyčajne prvé unavia a prvé zosadajú, či nejavia napr. tendenciu lietať pod kŕdľom a zaostávať – môže to signalizovať začiatok únavy kŕdľa. Holuby, ktoré na výdatné krmivo reaguju, zrychlením tempa letu, zaťahovaním do výšky a častejším odpájaním sa, či napr. nejavia tendenciu lietať nad krdľom – signalizuje to, že treba trocha stiahnuť krmivo, alebo aspoň už ho nepridávať.  

   Tých momentov, ktoré môžu ovplyvňovať celkový výkon je veľa. Čím viac ich postrehneme, tým máme väčšiu šancu pozitívne ovplyvniť výkon kŕdľa.  

Pokiaľ sa chovateľ v čase tréningu pravidelne venuje čisteniu holubníka, miesto pozorovania holubov, ťažko získa dobrý prehľad o tom, čo sa v kŕdli deje.

     W. H. Pensom tvrdil, že aj po 30 rokoch sa máme pri BR stále čo učiť. Vždy majme na pamäti, že ide o šport a zábavu. Nemusí každý z nás hneď lietať preteky ako legendárny Monty Neibel, ktorý ako prvý 3 x vyhral WCF a tým ako prvý získal titul šampión šampiónov, alebo Heine Bijker, ktorý ako prvý splnil dokonca obe podmienky pre titul šampión šampiónov - 3x vyhrať, alebo získať cez 50 bodov. Ak sa však prihodí nejaká nepredvídaná udalosť: strata holubov, choroba, pracovné vyťaženie, atď, takže je zrejmé, že vôbec nedokážeme pripraviť kŕdeľ na pretek, potom sa treba včas odhlásiť, aby výbor klubu aj rozhodca mali čas sa zmene prispôsobiť.

    Ak je to v tomto smere v poriadku, snažme sa v našom prípade zostaviť 7 členný kŕdeľ určený na pretek, len čo nám naše pozorovania umožnia vybrať tie najtalentovanejšie a najspoľahlivejšie jedince. Je to preto, aby sme mali v zálohe aj 1-2 náhradníkov, zohraných s kŕdľom; zároveň väčší kŕdlik sa viac navzájom inšpiruje k akrobacii. Z ostatných použiteľných mláďat, môžeme urobiť náhradný B kŕdeľ. Konečnú zostavu  však urobíme v dostatočnom predstihu, aby holuby mali čas zohrať sa spolu a doladiť si svoje akcie; nikdy to nenechávame na poslednú chvíľu! Holuby, ktoré nie sú navzájom zohrané, inklinujú k rýchlemu letu - akoby súťažili o poziciu na čele kŕdľa, čo je vždy na úkor akrobacie.  

   Núkor akrobacie môže byť aj čas preteku odlišný od času tréningu, na ktorý sú holuby zvyknuté. Ak sú holuby pravidelne trénované večer, ranný pretek im obyčajne nerobí problém, pokiaľ sú však zvyknuté lietať ráno popoludňajsí pretek by už mohol byť problémom, hlavne pri horúcom počasí a bezvetrí.

 

   

ležité pravidlo

V prvom rade nenarušovať prirodzený vývoj formy! 

  Prirodzený vývoj formy môžeme narušiť hlavne rôznymi necitlivými zásahmi, nesprávnym podávaním niektorých liekov, alebo povzbudzujúcich prípravkov, náhlymi zmenami krmiva, zmenami režimu, atď. Nepliesť si tiež excitáciu - podráždenosť s formou. Forma je dlhodobejšia záležitosť, avšak nie trvalá, má svoj vývoj, kulmináciu  a  prirodzený pokles. Súvisí  do značnej miery s prirodzeným kolísaním hladiny pohlavných hormónov v krvi. Priebeh formy počas sezóny sa preto dá vyjadriť vo forme grafu - krivky s určitým celkovým priebehom a s krátkodobejšími výkyvmi na nej. Pomerne dobre je táto problematika rozpracovaná pri poštových holuboch.

    Na jar, pred obdobím párenia, v čase párenia a pred znáškou, hlavne v čase naháňania na hniezdo, je hladina týchto hormónov vysoká, s čím súvisí aj zvýšená excitácia holubov pri ešte pomerne neustálenej forme. Toto obdobie je preto často obdobím nielen nečakánych špičkových výkonov PH, ale aj neočakávaných strát. Po znáške nasleduje pokles hladiny hormónov, je to čas potrebný na zotavenie holubíc po znáške (aj po divokom naháňaní na hniezdo). V čase sedenia na vajíčkach nasleduje postupný nárast formy u oboch pohlaví až do obdobia liahnutia. Mimoriadne výkony v čase liahnutia dosahujú holubice (na tom je založený známy trik s muchou vo vajíčku). V tomto období, ako aj v čase kŕmenia kašou, sa však považuje za nechovateľské nasadzovať holubice na dlhé trate. Počas odchovu mláďat vcelku pretrváva dobrá forma holubov – za predpokladu, že nie sú príliš zaťažované kŕmením mláďat, preto pretekárom sa obyčajne ponecháva iba 1 mláďa; druhé je podložené pestúnom – zatiaľ neovereným, alebo výkonostne slabším jedincom.    

     Pri ďalšej znáške sa celý cyklus znova opakuje: nastáva pokles formy u holubíc v čase znášky, u holubov zase zvýšená excitácia - rozkolísanie formy pri naháňaní na hniezdo. V tom čase sa aj dobrý roler môže ľahko odpojiť od kŕdľa a venovať sa prednostne svojej družke. Rozdelením holubov podľa pohlavia sa vlastne snažíme predchádzať týmto prirodzeným vykyvom formy. Nič sa však nedá umelo udržať príliš dlho, preto je dôležité rozdeliť staré holuby a zaradiť ich do tréningu, kvôli dobrému načasovaniu formy, v ten správny čas.

      S hormonálnym cyklom úzko súvisí aj proces preperovania holubov. K vypadnutiu 1. hlavnej letky dochádza zvyčajne v období 10. dňa sedenia na druhej znáške. Po jej dorastení do patričnej dĺžky dochádza k vypadnutiu v poradí 2. letky. V období výmeny 3. letky sa zvyčajne celková forma holuba dostáva do vrcholného štádia a toto zvykne pretrvávať až do výmeny 5. letky. Potom už nastáva pozvoľný pokles celkovej formy, až do výmeny 7. letky, kedy začína obdobie hlavného preperovania a s tým súvisiaci aj strmejší prepad formy. 

 

 

Vedenie záznamov – zásadne sa nespoliehať na pamäť!

    Je len na prospech veci, pokiaľ chovateľ, ale hlavne hodnotiteľ, pozná trocha aj základy psychológie. Hoci údajne využívame náš vlastný mozog na menej ako 5%, má pritom ešte tendenciu uľahčovať si svoju prácu, čím nás môže neúmyselne zavádzať. Staršie zlé veci sú časom vytesňované z pamäti, dobré veci sa naopak zvyknú časom idealizovať, až zveličovať (podstata spomínania na “staré zlaté časy”). Náš vlastný mozog nám skrátka podáva nim selektované informácie, ktoré potom môžu ovplyvniť náš celkový úsudok. Z toho dôvodu sa nám často zdá, že v minulosti bol ten a ten holub, alebo kŕdeľ oveľa lepší, ako je napr. ten terajší. Či tomu naozaj tak bolo, môžeme najlepšie zistiť porovnaním faktov z relevantných záznamov: z pretekových výsledkov, zo záznamoch o tréningoch, z rôznych poznámok, atď. 

    Ďalšou podobnou záležitosťou pri posudzovaní výkonu s určitým odstupom času je, že pri rovnakej kvalite sa nám posledný kŕdeľ zdá lepší, posledný zážitok je totiž v pamäti ešte čerstvý; zase tu zohráva svoju úlohu tendencia mozgu uľahčovať si prácu a vytesňovať predchádzajúce informácie pod vplyvom nových.

    Je preto vždy dobre viesť si podrobné záznamy a držať sa faktov. Každý tréning prinesie nejakú informáciu, ktorej užitočnosť niekedy oceníme až oveľa neskôr: napr. vek pri zaradení do tréningu, priebeh zakŕdľovania, objavovanie sa prvých akrobacií, vývoj akrobacie u jednotlivých holubov - počet dosiahnutých akcií, letové odchýlky - odpájanie sa od kŕdľa, nežiadúce figury, predčasné zosadnutie, dĺžka letu,  zmeny kŕmenia a reakcia holubov, vplyv počasia, kulminácia a pokles formy, atď. Preštudovaním starých záznamov za viacero rokov, som si napr. zistil optimálny vek mojich mláďat pre zaradenie do tréningu, určil vek v ktorom dosahujú vrcholovú formu a tiež ako dlho táto forma zvykne pretrvávať. Pri znalosti dátumu preteku som si potom spätne dokázal vypočítať optimálny čas párenia holubov. A ono to pekne fungovalo!

Takisto pri rozhodovaní o zaradení do chovu mi veľakrát pomohli staršie záznamy - ako si v tréningoch viedol nielen ten, ktorý holub, ale aj napr. jeho súrodenci.

    Poznám aj usmevnú príhodu, keď si jeden chovateľ niekoľko rokov viedol celú evidenciu mláďat priamo na dverách holubníka. Raz, kým bol krátko v nemocnici, jeho brat - nechovateľ, ktorý mu v tom čase krmil holuby, chcejúc ho prekvapiť a urobiť mu radosť, vymaľoval dôkladne celý holubník, včítane dverí…

 

 

5) Výber do chovu a zostavovanie chovných párov

 

 

Dobré genotypy hľadať medzi dobrými fenotypmi! (1) 

     Ak je našim cieľom vyšľachtiť perfektných rolerov, mali by sme sa v prvom rade orientovať na takýchto perfektných jedincov a ich najbližších príbuzných – pravda za predpokladu, že ich v chove máme. Pokiaľ nie, musíme sa orientovať na holuby, ktoré sa k tomu najviac priblížujú, čo je asi častejšia situácia v našich chovoch. Šampióni sa totiž neliahnu každý deň, je ich menej ako by sme sa domnievali. V každom chove sa však nájdu holuby, ktoré podávajú slušný výkon už ako mláďatá.  Pokiaľ v tom pokračujú aj ako ročiaky a dvojročné a sú aj dobrého telesného typu, sú tými najlepšími adeptami na zaradenie do chovného oddelenia. 

Teraz ešte potrebujeme otestovať do akej miery bude takýto adept na chovného holuba svoje znaky, ale hlavne vlastností, prenášať na potomstvo - viď ďalej športová a plemenná hodnota.

Pokiaľ preukáže, že svoje žiadúce znaky a vlastnosti prenáša v rôznych páreniach v požadovanom rozsahu aj na svoje potomstvo, tak potom máme skoro vyhrané. Prečo len skoro a nie isto? Lebo k úspechu potrebujeme aj vhodné podmienky a nutnú dávku chovateľského šťastia.

 

Na aké vlastností sa zameriavať pri výbere do chovu?

    Pri výbere holubov do chovu rozhodujeme o ďalšom smerovaní a vývoji svojej línie/kmeňa. Aké telesné znaky a úžitkové vlastností by mal mať vybraný jedinec? Čo sa týka telesných znakov, je dôležité aby nemal závažné nedostatky v stavbe tela, napr. príliš hrubú a  netypickú postavu, alebo naopak slabú konštitúciu, príliš netypickú hlavu, príliš krivú prsnú kosť, málo bohaté a suché operenie, atď. Takéto extrémy sú však zjavné už na hniezde a mali by byť na hniezde aj vyselektované, podobne ako aj mláďatá zaostávajúce vo vývoji. Ďalšie odchýlky miernejšieho charakteru nám pomôže vyselektovať patrične tvrdý tréning, ktorý taktiež napomáha zjednocovaniu typu rolerov.  

    Raz mi na výstave,  jeden chovateľ BR  v diskusií nadhodil, že sa mu jeho BR doma, zdajú väčšie v porovnaní s mojimi vystavovanými, čo chápal ako nespornú prednosť tých svojich. Poradil som mu, aby začal tvrdo trénovať a pretekať a o niekoľko rokov budú určite rovnaké. Mám v záznamoch (a väčšinou aj v pamäti) všetkých svojich 1-3 najlepších rolerov za jednotlivé roky; doteraz sa medzi ne nikdy nedostal žiadny príliš robustný, príliš výbojný, alebo plachý jedinec.

Za optimálnu hmotnosť pretekára sa považuje 6-8 uncí, čo je 170 - 227 gramov. Vždy som mal tendenciu považovať svoje holuby skôr za väčšie, ale v tomto smere nebadať rozdiely medzi anglickými importami a mojimi holubami (viď fotografická príloha).

 

 Je veľkým kladom, pokiaľ budúci producent nášho odchovu, vyniká stredne veľkou, dobre zladenou postavou, telom v ruke pripomínajúcim tvar klina,* s peknou, typicky zaoblenou hlavou, s vrcholom oblúka tesne pred očami, s pomerne  širokým čelom a správnym nasadením zobáka – línia zobákovej štrbiny by mala mať sklon hodinovej ručičky ukazujúcej na 8. Preferujem skôr menšie, dobre zladené holubice na nižších nohách, preto som sa v jednom čase zbavil viacerých kvalitných, ale väčšich holubíc. Dokonca som sa zbavil aj niektorých väčších holubov - pretekárov. Kvalita operenia je taktiež dôležitou podmienkou. Hodne nám napovie už prvý pohľad na to, ako je krytý chrbát. Korigovanie telesných znakov pomocou správneho výberu partnera je tou ľahšou stránkou veci. Mnohé znaky sa dedia intermediálne a tak vieme korigovať nadmerný prejav znaku v jednom smere, prejavom v opačnom smere (veľkosť tela, dĺžka zobáka, výška nôh, hĺbka prsnej kosti, atď). 

    * V angloamerickej literatúre sa môžete stretnúť s označením ideálneho tvaru tela BR pod názvom  “apple body ”-  telo v tvare jablka, čím je myslený pekný klinovitý tvar tela, ale nie s príliš dlhou prsnou kosťou a s trocha voľnejšími vidlicami - kvôli ľahšiemu enormnému prehnutiu sa chrbta a kostrče počas rolovania! Dlhá prsná kosť a pevné uzatvorenie tzv. zadných vidlíc - výbežkov lonových kostí, sú znakmi charakteristickými skôr pre holubov vytrvalcov – poštové holuby, tiplere, vysokoletúny a iné.

   

   Osobne nemám dobré skúsenosti s holubami “utekajúcimi z typu,” ani s holubami netypických hláv, napr. s typom  hlavy pripomínajúcim košického letúna - s plochým temenom a sťučím profilom línie zobáka a čela. Takisto však nemám rád ani nábeh na krátkozobejšie okrúhle hlavy, ako ich mal jeden čas starý typ komárňakov. Niektoré línie birminghamov pôvodom z Nemecka majú sklon k nižšiemu čelu, plochejšiemu temenu, aj k dlhšiemu zobáku. Mne sa však takéto typy príliš neosvedčili ani v pretekoch ani v chove, nepopieram však, že iní nemôžu mať opačné skúseností. W. H. Pensom vo svojej knihe “The Birmingham Roller Pigeon,” kladie značný dôraz na typičnosť hlavy pri výbere do chovu, keď uvádza: „pokiaľ má holub typickú hlavu, dobrú stavbu tela a bohaté operenie, nemusí byť ešte stratený pre chov“ Zrejme mal na mysli, že každý roler môže disponovať nejakým znakom, alebo vlastnosťou, ktoré sa dajú za určitých okolností vhodne využít v chove.  Otázkou je, či to stojí za to a aký z toho bude celkový prínos?  Nedá sa to dosiahnúť aj iným spôsobom?  Zvyčajne je možno dosiahnuť cieľ viacerými cestami.

    S výberom zameraným na užitkové vlastností a na ich korigovanie v žiadúcom smere je to oveľa zložitejšie. Už len samotné otestovanie vlastností je náročnejšie a zdĺhavejšie a ich prenášanie na potomstvo je takisto komplikovanejšie. Platí zásada, že by sme sa mali zamerať predovšetkým na tú vlastnosť, ktorú najviac potrebujeme v chove vylepšiť, ale neopomenúť pritom ani tie ostatné.

 

Frekvencia rolovania

    Frekvencia je veľmi dôležitý faktor, ktorý musíme vždy zohľadňovať pri výbere do chovu. Ak budeme do chovu zaraďovať zriedkavo rolujúce holuby, nech sú ináč hocijako kvalitné rolery – odchov bude spravidla tiež málo frekventný. Nebýva to vždy na 100 percent, ale tendencia je jednoznačne taká. Postupne sa dostaneme ku kŕdľu, ktorý len z času na čas urobí nejakú akciu. Angličania ho označujú seldom (zriedkavo, sporadicky rolujúci), Američania – stiff (tuhý, strnulý, neohybný); s takým kŕdľom nemáme šancu vyhrať žiadny pretek. Pre súťaže potrebujeme holuby s väčšou frekvenciou rolovania – niečo na spôsob “zberačov bodov”, pravda pri patričnej kvalite a hĺbke rolovania.

    Frekvenciu rolovania môžme vyjadrit počtom akcií za určité časové obdobie, v čase keď sú holuby vo forme a rozlietané - zvyčajne počas obdobia pretekov. Frekvencia nie je totiž stabilná počas celého roka; napr. vyššia je na jar,  počas pretekov, potom po úplnom preperení. Aj dobré rolery mávajú obdobia ked rolujú menej, alebo aj načas úplne prestanú. Hlavne ak sú preťažené odchovom, prekonávajú nejaké vleklé ochorenie, sú úplne z formy, alebo keď preperujú. Počas preperovania posledných letiek, rolery pocítujú bolesť v citlivých krvavých letkách v dôsledku odstredivých síl pri rolovaní. Pokiaľ sú v tom čase nútené do letu, výsledkom môžu byť deformované letky u tých najrýchlejších rolerov. Okrem vyššie uvedených faktorov sa na nízkej frekvencii rolovania môžu podielať aj stavy “pretrénovania” a s tým spojená svalová únava, ako aj rôzne tráviace ťažkostí, atď. Ich odoznením sa stav postupne upraví. Pensom vyžadoval minimálnu simultánnu frekvenciu pri lietaní 20 a viac holubov 1x za minútu. V menšom kŕdli dokážu holuby rolovať častejšie, lebo menší kŕdeľ sa vo vzduchu skôr sformuje do ďalšej akcie ako 20 členný kŕdeľ. V rámci KCHVK bežne dosahujeme s 5 členným kŕdľom priemer 3-4 započítateľné akcie za minútu, aj viac (napr. môj víťazný kŕdeľ v r. 2008 - priemer 7,61 akcie/min). Frekvenciu 2-3x za minútu vyžaduje aj letový štandard BR, sformulovaný americkým National Birmingham Roller Club – pre 11 ks kŕdeľ.

     Vo všeobecnosti holuby s menšou hĺbkou rolovania, tzv. krátke rolery (pokiaľ nepatria vyslovene k typu tiplera - vyškára a vytrvalca), rolujú častejšie a lepšie držia kŕdeľ, lebo sa neprepadávajú tak hlboko a rýchlejšie sa sformujú do ďalšej akcie. Pri tzv. hlbokých roleroch to býva opačne; hlboko sa prepadávajú pod kŕdeľ, dlhšie im trvá zaradiť sa späť a kŕdľový let sa tým stáva problematickým. Ani jednu vlastnosť preto nemôžeme posudzovať ako “vytrhnutú z kontextu,” t.j. bez prihliadnutia aj na ostatné vlastností. Preto aj frekvencia, len sama o sebe, môže byť o ničom. Napr. občas sa vyskytnú holuby, ktoré každých pár sekund robia krátku akciu na konci kŕdľa. Takáto akrobacia obyčajne len rozptyľuje kŕdeľ od sústredenia sa na spoločnú akciu a nemožno ju ani započítať pre nedostatočnu hĺbku.

Naozajstným umením je dosiahnuť vyvážený pomer frekvencie, kvality a hĺbky akrobacie!

 

Hĺbka rolovania

    Hĺbka rolovania je daná dráhou, po ktorej holub roluje a zároveň pritom padá vo vzduchu. Veličina, ktorá sa ťažko meria; pomáhame si preto porovnávaním dĺžky tejto dráhy s vysokými stavbami v okolí, najmä so stožiarmi, komínami, stromami, atď. Pre dobrý optický dojem, ako aj pre zarátanie akcie pri pretekoch potrebujeme určitú hĺbku, dostatočnú na to, aby sa holub pri akcii tzv. prepadol pod kŕdeľ. Ak je táto vzdialenosť príliš malá, hodnotiteľ môže mať pochybnosti, či holub urobil dostatočný počet otočiek a nemusí niektoré sporné akcie zarátať. Ak roluje holub príliš hlboko, potrebuje dlhý čas na to, aby znovu dobehol kŕdeľ a ten sa sformoval do novej akcie. Tým sa narúša kŕdľový charakter letu, ktorý sa stáva pri príliš hlbokých holuboch veľmi problematickým. Zavedenie pretekenia 20 členných kŕdľov, preto viedlo k určitému prehodnoteniu názoru na hĺbku akrobacie BR. Hĺbku treba vždy hodnotiť s prihliadnutím aj k rýchlosti a štýlu akrobacie – samotná hĺbka bez dostatočnej rýchlosti a štýlu neznamená nič. Čím je totiž holub rýchlejší a štýlovejší, tým sa menej prepadáva, dokonca niektorý spiner môže pritom až stúpať. Dobre to vidno na spomalených záberoch takéhoto rolovania na internete (pozri video na You tube - link v kap. 16). Musíme rozlišovať ozajstné rýchle a utiahnuté hlboké rolery od hlbokých rolerov, ktoré sa prepadávajú hlboko len preto, lebo rolujú voľnejšie a pomalšie, s prestávkami, alebo dokonca pridávajú padanie po chvoste.

    Graham Dexter vo svojej knihe “Winners with spinners” – (Víťazi so spinermi/s extrémne rýchlo rolujúcimi holubami), odporúča merať čas akcie a z toho odvodzovať hĺbku. Osobne to nepokladam za bežne a prakticky využiteľné, skôr ako pomôcku na orientáciu. Podľa neho krátke rolery roluju 0,25-0,5 sekundy, hlboké 2 sekundy a viac. Holuby rolujúce dlhšie ako 2 sekundy, sú už obyčajne nepoužiteľné pre súťaže 20+. Za ideálnu hĺbku pre súťaže sa vo všeobecnosti považuje hĺbka okolo 20-30 stôp, čo je asi 6-9 metrov. Hodnotiteľ má možnosť diferencovať kŕdle s rozličnou hĺbkou pomocou bonusu – koeficientu za hĺbku akrobacie v rozmedzi od 1,0 do 2,0.

Pomerne striktne toto rieši letový štandard amerického NBRC:

"Za akciu o hĺbke 10 stôp (3 metre), v trvaní 1 sekundy, udeľuje len základný bonus 1,0. Za 15 stôp (4,5 m) a 1,5 sek. bonus 1,1; za 20 stôp (6 m) a 2 sek. bonus 1,2; za 30 stôp (9 m)  a 2,5 sek. bonus 1,4; za 40 stôp (12 m) a 3 sek. bonus 1,6; za 50 stôp (15 m) a 3.5 sekundy bonus 1,8". 

      V čase preperovania začínajú najlepšie mláďatá rolovať až príliš hlboko, čo môže byť pre ne veľmi nebezpečné. Kritický stav nastáva po vypadnutí 7. letky, kedy začína hlavné preperovanie (a zaroveň aj telesné a psychické dospievanie). Iné zase môžu reagovať opačne - prestávajú kotrmelcovať. V oboch prípadoch treba skontrolovať stav preperovania a podľa potreby im dať pauzu - počkať si na úplne preperenie. Anglickí chovatelia dávajú holuby do párov tradične v období Vianoc, alebo Nového roka, takže sa zúčastňujú pretekov s preperenými mláďatmi.       

    

Kvalita rolovania 

Kvalita rolovania je podmienená hlavne vysokou rýchlosťou a správnym štýlom.  

     Ťažko povedať, čo je dôležitejšie pre kvalitu akrobacie, či rýchlosť, či štýl. Správna odpoveď je obidve, ale oboje je dosť ťažko objektívne zhodnotiť. Najlepšie je to na základe porovnávania a postupného získavania skúseností. Ak napr. porovnávame 2 jedincov, tak nemáme spravidla problém určiť, ktorý točí rýchlejšie, alebo ktorý má lepší štýl. Postupne to môžeme rozšíriť na viac holubov, na menší kŕdlik a zdokonaľovať sa, trénovať si očí, nadobúdať tak cennú prax. Angličania tvrdia, že dobrý posudzovateľ dokáže sledovať a ohodnotiť každého holuba, aj v 20 člennom kŕdli. Aj keď som sa počas prehliadok na superrýchlych porážacích linkách hydiny presvedčil do akej miery  sa dá doslova “vytrénovať si oko”, vždy som ostal k podobným tvrdeniam značne skeptický. V každom prípade je to veľmi náročné na pozornosť a sústredenie, nie je to to, čo od záľuby bežne požadujeme – relax a rozptýlenie. 

   Rýchlosť rolovania nedokážeme bez techniky nijako presne zmerať, môžeme sa však naučiť ju pomerne presne odhadovať na základe optického vnemu, ktorý rolujúci holub vytvára. Ak holub točí tak, že sme si istí koľko otáčok urobil, potom je rýchlosť rolovania určite nedostatočná. Ako dostatočnú môžme zarátať len takú rýchlosť, kde počet otáčok len odhadujeme, napr. 3-5, alebo 5-7, atď. Holuby ktoré točia v mimoriadne veľkej rýchlosti sa nazývajú spinermi  (angl. spinners, od spin – prudko sa otáčať, rotovať). Spinery točia tak prudko a utiahnuto, že vidíme len rozmazanú operenú rotujúcu guľu, alebo pri nepatrne nížšej rýchlosti máme dojem kolieska s malou dierkou uprostred, pokiaľ sa dívame zboku a zhruba kolmo na rolujúceho holuba. Toto predstavuje tú najvyššiu kvalitu. Pri pohľade zozadu, alebo spredu na rolujúceho holuba, dierku uprostred samozrejme nemôžme vidieť, takisto ani zboku pod príliš ostrým uhlom. Čím viac rýchlosť klesá, tým viac sa koliesko a diera uprostred zväčšujú a nakoniec sa tento optický dojem vytráca a začíname vnímať jednotlivé otočky. Laikom a neskúseným chovateľov sa zdá veľmi rýchla akrobacia menej pútavou, aj menej zábavnou. Obyčajne viac oceňujú tú akrobaciu, ktorá sa dá ľahšie aj dlhšie sledovať. Je to tým, že pomalšie rolujúce holuby sú vo vzduchu lepšie viditeľné, vytvárajú väčšie jednotlivé ohnivká v pomyselnej reťazí, pádajú po dlhšej dráhe, čo prináša viac zábavy pre oko diváka. Naopak, čím je rýchlosť vyššia, tým vlastne menej toho z celej akrobacie vidíme.

Rýchlosť rolovania by mala byť počas celej akcie vysoká a stabilná!

  Pri hodnotení rýchlosti treba brať do úvahy aj veľkosť a sfarbenie holuba. Veľké holuby s tmavým chvostom sa nám opticky zdajú o niečo pomalšie, lebo sú vo vzduchu lepšie viditeľné. Menšie holuby s bielym chvostom a koncami krídiel sú v tomto smere trocha vo výhode. 

   Štýl rolovania je pre kvalitu rolovania t.j. pre ľahké, hladké a utiahnuté rolovanie rovnako dôležitý ako rýchlosť.  Správnosť štýlu spočíva hlavne v správnom postavení krídiel, nôh aj chvosta počas akcie. Ak má  holub dobrú rýchlosť aj správny štýl – potom je celkový dojem veľmi dobrý, holub roluje veľmi ľahko a hladko, po priamej línií nadol. Ak má dobrú rýchlosť, ale chybu štýlu, stráca sa tento dojem hladkosti a ľahkosti akrobacie, ako aj priamosť línie. Nesprávne držanie krídiel, alebo nôh  holuba vynáša z priamej línie, niekedy ho to až priam odhadzuje nabok (pozri video na You tube - link v kap. 16). Dobre je to pozorovať u mladých holubov, ktoré sa učia akrobacií; pokiaľ nemajú patričnú rýchlosť, neprehnú sa dobre v chrbte a nezbalia sa do kotúľa, dotiaľ sa im kotrmelec nevydarí. Môžme pritom dobre pozorovať aj čo urobí nezatiahnutie nôh, alebo slabé prehnutie chrbta a chvosta.

    Pri pozorovaní akrobacie tých najrýchlejších rolerov, s akými sa v našom športe môžeme vôbec stretnuť, vidíme len rozmazanú operenú rotujúcu guľu, bez ohľadu z ktorej strany holuba pozorujeme. Nemôžme zaznamenať žiadne postavenie krídiel, všetko je tou neuveriteľnou rýchlosťou rozmazané. Takéto holuby sú však veľkou vzácnosťou, ale vyskytujú sa. Ich kvalita akrobacie si zaslúži ocenenie bonusom 1,8 -1,9. Ak rýchlosť rolovania je o niečo nižšia, pri pozorovaní holuba letiaceho smerom k nám, alebo od nás, už začíname vnímať držanie krídiel, ktoré sú pritiahnuté blízko k telu a špičkami sa akoby ohýnali k sebe – niečo na spôsob dvoch zátvoriek (). Takéto rolovanie je oceňované bonusom 1,6-1,7 (viď prílohu; linky na názorné tabuľky porovnania štýlov akrobacie a na dobré videá rolovania BR sú uvedené aj v kapitole 16).

    Najviac vysokokvalitných holubov však roluje štýlom, že pri pohľade zpredu, alebo zozadu môžeme pozorovať postavenie krídiel paralelne pri sebe v tvare písmena veľké H. Čím sú krídla viac pri sebe, tým to považujeme za lepší štýl, niečo na spôsob úzkeho H. Pri pohľade zboku stále môžme vnímať dojem rotujúceho kolieska s dierkou uprostred. Takéto rolovanie je oceňované bonusom 1,5. Čím je držanie krídiel voľnejšie - viac od seba, tým to začína pripomínať tvar písmena  veľké V, alebo písmena veľké U. Ocenenie bonusom 1,4. Pri ďalšom poklese rýchlosti začíname už vnímať pohyb krídiel pri jednotlivých otáčkach, opticky sa nám to začína javiť ako keď sa horné ramená veľkého písmena H začínajú priblížovať k sebe a začínajú pripomínať písmeno veľké A (to preto, lebo holub mávne krídlami k sebe, keď je v polohe na chrbte). Takúto akrobaciu oceňujeme bonusom 1,3. Čím viac sa to zozadu a spredu podobá na široké a nízke X, tým je štýl horší. Bonus 1,1 -1,2. Za úplne nevhodný štýl sa považuje otáčanie na spôsob tumblerov – prehadzovanie sa okolo osi úplne roztiahnutých krídiel. Takisto sa žiadne body neprideľujú pokiaľ je držanie krídiel nižšie ako 45 stupňov od horizontálnej osi. (Pri tomto štýle síce pre krídla tiež vidíme zboku iba guľu, v rýchlosti je tu však rozdiel niekoľkých tried ! ). Zvládnutie problematiky štýlu si vyžaduje značne dlhú prax. Napríklad niektoré holuby vedia miesto akrobacie len  tak "posekať krídlami", že to hlavne vo výške, úplne imituje rolovanie.

    K ideálnemu štýlu patrí aj náhly a prudký začiatok rolovania, padanie holuba nadol po priamej línií - po vertikále, ako aj náhle ukončenie akcie v smere pôvodného letu holuba!   

      

Stabilnosť - konzistentnosť rolovania

    Stabilnosť/konzistentnosť akrobacie posudzujeme na základe toho, koľko vydarených akcií dokáže roler urobiť z 10 pokusov o akrobaciu. Ideálny by bol holub s 10 úspešnými akciami na každych 10 pokusoch, t.j. so 100% úspešnosťou.

     Ale ani tým najkvalitnejším holubom nevyjde každý pokus o rolovanie a to z rozličných dôvodov: najčastejšie je to nezohranosť s kŕdľom v ktorom lieta, nevhodná pozícia v kŕdli, neprimeraná rýchlosť, alebo výška letu, nárazový vietor a pod. Angličania odporúčajú zaraďovať do chovu len tzv. stabilné rolery, ktoré si udržujú výkonnosť aj v nasledujucich rokoch, t.j. dosahuju 8 a viac  vydarených akrobacií na každých 10 pokusov, nielen ako mláďatá, ale aj ako ročiaky a dvojročiaky. To preto, lebo občas sa stáva, že holub výborný v akrobacií ako mláďa - ako ročiak, alebo starší, už nepodáva také isté výkony.  Stretol som sa už s takýmito prípadmi vo svojej praxi.

   Toto hodnotenie by sa malo takisto robiť v čase, ked sú holuby vo forme a navyknuté lietať v príslušnom kŕdli - v priebehu pretekovej sezóny a nie napr. po sezóne, v čase preperovania, atď. Takéto stabilné rolery sú tými najvhodnejšími adeptmi na ďalší chov, za predpokladu, že spĺňajú aj ďalšie požiadavky. Dá sa od nich očakávať vyššie percento dobrého, spoľahlivého odchovu a podstatne menej nežiadúceho odpadu.  

 

 Kontrola rolovania 

    V podstate ide o schopnosť holuba mať pod kontrolou svoje rolovanie a nezabiť sa. Z tohto uhla pohľadu majú potom úplne tú najväčšiu kontrolu “nerolujúce” rolery a potom nasledujú krátke a sporadické rolery. Čím hlbšie a pri tom frekventnejšie jedince, tým je to s kontrolou rolovania obyčajne horšie. Hlboké rolery s dobrou kontrolou začinajú akciu až po dosiahnutí určitej výšky a ak nemajú patričnú výšku robia len kratšiu akciu, resp. dokážu rolovanie včas prerušiť a ubrzdiť, aby sa vyhli nárazu. Hlboké rolery bez patričnej kontroly rolovania nazývame smrťakmi (dead rollers, roll downs -“ded rolers, rol davns”).  Ani pri malej výške neskrátia svoju akciu a tým často spečatia svoj osud. Niekedy nekontrolovane zrolujú z výšky až na zem, častejšie sa však zabijú kvôli spusteniu rolovania v neprimerane malej výške. Podnetom na prepuknutie takéhoto nekontrolovateľného rolovania býva veľmi často nejaký popud: zrazenie sa krídlami s iným holubom v kŕdli, napr. už počas vyletovania, alebo “škrtnutie krídlom ” o nejaký predmet - vetvičku stromu, elektrický drôt, stĺp, komín, atď. Preto pri trénovaní takéhoto holuba, ktorý už raz pri vyletovaní spadol na zem, je lepšie ho vypustiť z ruky – podhodiť ho za kŕdľom, ktorý sa medzitym vzdialil do bezpečnej vzdialenosti. V Anglicku som to videl robiť dokonca aj počas pretekov.  Pravého smrťaka však nemožno nijakým spôsobom napraviť, ani jeho zaradenie do chovu neprinesie nič dobrého. Treba si uvedomiť, že aj v našom športe existujú určité limity a je etické, aby naše konanie nebolo v tomto smere príliš proti prírode - tá si napokon vždy nájde spôsob, ako takéto nerozumné ľudské konanie skorigovať. V prípade rolovania ide v podstate o genetickú odchýlku od normálneho stavu, ktorá je z hľadiska prežitia holubov nežiadúcou, je im v tom len na príťaž (extrémom sú v tomto smere prízemné kotrmeliaky, parlor rollers). Príroda má svoje vlastné mechanismy, ako nežiadúce genetické odchýlky korigovať a vrátiť stav do rovnováhy. Cieľavedomým výberom, stabilizačným párením a citlivým použitím príbuzenskej plemenitby však môžeme nájsť v tomto smere rozumný kompromis.

Nie je vcelku veľkým umením dostať do holubov hĺbku akrobacie, dostať však hĺbku akrobacie pod kontrolu, už takým umením je! 

   Existuje viacero teórií, prečo rolery rolujú až do zmrzačenia sa, alebo zabitia sa. Jední to pripisujú neovládateľným kŕčom ako pri epilepsií, iní popisujú nález degeneratívnych zmien v mozgu, poruchy minerálneho metabolizmu, hormonálnu nerovnováhu  a iné.

    Je faktom, že za normálnych okolností roler svoju akrobaciu ovláda, ak je zdravý a vo forme robí ju s očividnou radosťou z pohybu – obdoba svadobného letu holubov. Isté je, že hranica medzi ešte kontrolovanou a už nekontrolovanou akrobaciou je veľmi tenká a že určitý druh stresu môže ľahko takúto nekontrolovanú akrobaciu vyprovokovať. Ide obyčajne o vzruch v spôsobený činnosťou kŕdľa – často to býva už pri vyletovaní, pri zrážke, alebo kontakte krídiel s iným jedincom. Tento vzruch vyprovokuje to, že náchylnejšie holuby pri tom začnú rolovať a spadnú na zem. Preto existuju aj tzv. “odporúčania” na zvýšenie celkovej hladiny stresu pred pretekom: vpustiť do oddelenia cudzieho a odlišného holuba, vhodiť na podlahu gumeného hada, alebo premiestniť holuby na poslednú noc pred pretekom do iného oddelenia. Má to viesť k vyššej frekvencií rolovania v dôsledku excitácie a stresu holubov. Nikdy som to neskúšal! Na druhej strane som bol veľa raz svedkom útoku a prenasledovania rolerov jastrabom. Ani v jednom prípade takýto druh stresu neviedol k nekontrolovanej akrobacií, hoci by im možno niekedy záchranila život.     

    V prípade smrťakov ide, podľa môjho názoru, už o “prešvihnutú” genetickú zložku akrobacie.  nedostatočnú kontrolu akrobacie pri súčasnej značne hlbokej akrobacií. Rôzne záťažujúce situácie tento stav ešte zhoršujú (prvé preperovanie, dospievanie, naháňanie na hniezdo, rozruch pri vyletovaní kŕdľa, atď). Smrťaci tvoria prechod ku prízemným kotrmeliakom, ktoré prežívajú len vďaka tomu, že na rozdiel od smrťakov už úplne stratili schopnosť vzlietnuť do výšky, ktorá by bola pre ne nebezpečná. Každý pokus o vzlietnutie prechádza u nich do kotrmelcovania, pri ktorom sa koncami krídiel odrážajú od zeme, robiac tak vlastne svoju reťaz po zemi. Nemôžem si pomôcť, ale nejako neviem prísť na chuť tomuto druhu akrobacie. Podľa mňa holub patrí do vzduchu a tam doslova s radosťou, hravo predvádzať svoje umenie a nie váľať sa po zemi podpichovaný paličkou. Pri perfektom prevedení sa dá na video ukážku ešte pozrieť, celkom iné je to v reáli počas tréningov.  

 

    Pri zameraní sa na preteky rolerov, považujem za optimálne akcie z 5 -7 otáčiek, za primeranú hranicu akcie o 7-9 otáčkach. Ak ich holub robí v požadovanej frekvencií, správnym štýlom a vo vysokej rýchlosti, čo viac si môžeme priať?  U mláďat s reťazou  9-12 a viac otáčiek, môze veľmi ľahko dôjsť k úrazom až zabitiu, hlavne v čase preperovania. Tiež sú ohrozené v ďalšom roku života, najmä pokiaľ sú to tzv. “holuby jednej hĺbky rolovania” a sú vystavené nejakým stresujúcim faktorom. Takéto holuby si už vyžadujú aj odlišný systém chovu a to je dôvod, prečo mnohí chovatelia svoje chovné holuby držia už len zatvorené. Sám som napr. o niekoľko takýchto hlbších rolerov prišiel, pokiaľ boli voľne pustené s priučujúcimi sa mláďatmi. Svojim chovným holubom sa totiž snažim dožičiť voľný prelet, pokiaľ to je len trochu možné. Tým, že mláďatá na streche neustále aktívne šantili, podletovali a znova zosadali, trepotali a zrážali sa, tento vzruch spustil u dospelých holubov rolovanie a vzhľadom na nedostatočnú výšku potom dochádzalo k úrazom. Som presvedčený, že pri pobyte vonku bez mláďat, alebo za bežnych podmienok tréningu (vypustenie z košíka v malom kŕdli), by k takému niečomu nebolo došlo.

  

Vzájomné vzťahy medzi jednotlivými akrobatickými vlastnosťami  

     Medzi frekvenciou a hĺbkou rolovania je navzájom negatívna korelácia. Všeobecne platí, že čím je roler frekventnejší, tým je obyčajne kratší v rolovani a naopak; čím je roler hĺbší, tým je obyčajne s menšou frekvenciou. Je to logické, lebo ďalšiu akrobaciu nemôže začať skôr, kým neukončí tú predošlú, nevystúpa naspäť do letovej výšky a nesústredí sa na novú akciu. To môže pri hlbokých roleroch predstavovať pomerne dlhú dráhu aj dlhú dobu letu. Aby toto zvládol často a rýchlo opakovať potrebuje k tomu značnu silu, odolnosť aj kontrolu, ktoré sú však tiež v negatívnej korelácií k hĺbke. Preto ozaj hlboké rolery urobia obyčajne len niekoľko akcií počas celého letu, tie z nich, ktoré to robia frekventnejšie sa obyčajne skôr unavia a predčasne zosadajú, alebo zrolujú až na zem. Ak má hlbší roler vyššiu frekvenciu rolovania, obyčajne je potom problém dostať ho do vzduchu a takisto býva problém aj s výškou letu – zroluje obyčajne hlbšie, ako dokáže vystúpať. Hoci sa individuálne výnimky môžu vyskytovať, tieto vzťahy a súvislostí však majú všeobecnú platnosť.

    Frekvenciou môžme teda vhodne ovplyvňovať a vyvážovať hĺbku odchovu. Podobný účinok má aj kontrola rolovania, ktorá býva často spojená s frekvenciou, hlavne pri kratších roleroch – je medzi nimi pozitívna korelácia. Samotnú kontrolu je však, na rozdiel od frekvencie, ťažko identifikovať, skôr na ňu môžeme usudzovať nepriamo. Neskôr vyspievajúce rolery obyčajne disponujú vyšším stupňom kontroly akrobacie. Aby totiž rolery mohli začínať s akrobaciou veľmi skoro, rolovať frekventne a pritom hlbšie, musia mať do určitej miery potlačenú kontrolu akrobacie - ak to však dosiahne kritickú úroveň, potom to už skĺzáva k smrťakom.  

   Tak isto pozitívna korelácia je medzi rýchlosťou a štýlom. Dobrý štýl umožňuje dosiahnuť väčšiu rýchlosť a naopak – dobrá rýchlost vylepšuje a dolaďuje štýl. Dobrá výška letu zase podporuje kvalitu aj stabilitu/konzistentnosť akrobacie, dáva rolerovi istotu a dostatok priestoru na plné rozvinutie jeho akrobatického umenia.

    Je priam až zarážajúce, akým komplexným a vybalancovaným stvorením musí byť  roler, aby sa mohol stať šampiónom vo vzdušnej akrobacii. To, že také šampióny však skutočne existujú, je najlepším dôkazom toho, že sa ozaj dajú vychovať. 

  

 Každú jar vlastne začíname tak trochu odznova

    Ani ten najlepší pár nedáva 100 % kvalitného odchovu, ani odchov po tých istých chovných pároch, nemá každý rok rovnakú kvalitu. Svoju rolu tu zrejme zohráva aj otázka rôznych faktorov vonkajšieho prostredia, počasie, dátum párenia, výživa, chovateľský systém, atď.  Niektorí chovatelia sa orientuju podľa fáz mesiaca, párenie načasujú tak, aby sa mláďatá liahli počas spĺnu - chce to len spoľahlivé záznamy a seriózne vyhodnotiť (uvítam skúseností v tomto smere). Ak akceptujeme skutočnosť, že aj ten najlepší pár vyhodí z času na čas nepodarok, napr. sólistu, alebo smrťaka, psychicky sa oveľa ľahšie vyrovnáme s nutnostou vyradenia takýchto jedincov a to napriek tomu, že pochádzaju po takom či onakom “ páre storočia”. Vyraďovanie to je tá najnepríjemnejšia, ale nutná stránka nášho športu, hlavne v jeseni, keď sa musíme kvôli počtom zbaviť aj niektorých priemerných jedincov.   

     Ak zo 6 odchovaných mláďat po jednom páre sú 3-4 použiteľné pre preteky, je to považované za výborný výsledok. Ak je medzi nimi 1 zvlášť kvalitný kus, alebo dokonca eso, je to už vynikajúci výsledok (Angličania si viac vážia 1 šampióna, ako celý kŕdeľ priemerných holubov). Zostávajúce kusy obyčajne predstavujú rôzne nepoužitelné jedince: príliš hlboké rolery, alebo naopak sporadické, krátke rolery, jedince so slabou kŕdľovou disciplínou, s nesprávnym štýlom, bez výdrže, atď. 

 

Sú dosiahnuté výsledky adekvátne vzhľadom k počtu chovných párov?

   Je faktom, že každú jar zostavujeme relatívne veľký počet párov a výsledok málokedy zodpovedá nášmu očakávaniu. Prakticky daváme do párov celý stav holubníka s nádejou, že sa nám podarí niečo odchovať. V začiatočníckych, učňovských rokoch to snáď ani ináč neide, hlavne pokiaľ sme začínali z neznámymi holubami z viacerých zdrojov, ale aj v takom prípade sa po niekoľkých rokoch treba začať sústreďovať na kvalitu. Nie každý holub, ktorý je schopný rozmnožovania a odchovu mláďat si totiž zaslúži označenie “chovný”. Takýto titul si zaslúži až po preukázaní kvality svojho potomstva, aspoň z 2-3 rôznych párení. Ak nemáme po  adeptovi na chovného holuba, ani po párení na 3 rozličných partnerov, žiadny kvalitný odchov, je lepšie s ním ďalej nestrácať čas a nájsť mu iné využitie: pretekársky kŕdeľ, učiteľ - vodič mláďat, alebo pestún.

    W. H. Pensom mal v tomto smere jednoznačne najstriktnejši prístup: chovať len po jednom, prípadne dvoch najlepších pároch, ostatné používať len ako pestúny. Veľa úspešných chovateľov však priznavá, že asi 80 % svojich chovných párov predstavujú preverené holuby, ktoré už niečo dokázali, majú za sebou nejaké tie výsledky;  len pri asi 20% párov vyložene experimentujú.    

    Ani vo výkone a v odchove preverené jedince nie sú ešte zaručeným návodom na úspech, k tomu treba mať aj napr. vhodné podmienky pre chov a tréning a tiez určitú dávku chovateľského šťastia,  ale pravdepodobnosť odchovu kvalitného  potomstva a zníženia percenta odpadu je takto štatisticky významne vyššia.

     V niektorých prípadoch sa netreba báť ani zaexperimentovať, hlavne ak nás k tomu naša intuícia - “nos na holuby” intenzívne nutká. Mne sa  často takýto experiment osvedčil v chove PH aj BR a poznám viacerých chovateľov obdarených takýmto darom, hlavne z radov chovateľov PH. V našom športe, medzi najznámejšich takto nadaných odborníkov, patril bezo sporu W. H. Pensom, Každý rok chodil zostavovať chovné páry svojim priateľom a výsledok bol vždy oveľa lepší, ako keď  to urobili sami. Mal neobyčajný dar – cit pre holuby, ktorý mu pomáhal neomylne odhaliť tie nalepšie jedince na holubníku a vyselektovať brak aj v chove, ktorý prvýkrát v živote videl - bez toho aby vôbec videl holuby lietať! Tento cit pre holuby zrejme zdedil  a rozvíjal ho už od útleho detstva (jeho otec aj starý otec boli holubári).

    Do kategórie takýchto experimentov, by som napr. zaradil ponechať možnosť vybrania si partnera  na ľubovôli určitého jedinca, hlavne ak sa sami nevieme rozhodnuť pre jednu z dvoch, alebo troch  možností (pri PH to má nepopierateľne veľký vplyv na motiváciu holuba, čo najrýchlejšie sa vracať domov).

   Ďalším často vydareným experimentom býva zaradenie vytypovanej mladej holubice, pochádzajúcej z osvedčenej línie do chovu hneď potom, len čo preukáže nami požadovanú vlastnosť – niektorí chovatelia PH tvrdia, že prvé vajíčko od mladej holubice má cenu zlata.

     V našich podmienkach chovu možno riadne odchovať 1. liaheň, nechať sa holuby znovu naniesť a podľa potreby niektoré vybrané jedince oddeliť a vajíčká podložiť. To záleží od toho, aký cieľ sledujeme – či potrebujeme dotyčného jedinca prepáriť a ďalej preverovať v chove, alebo ho zaradiť do tréningu na preteky starých holubov. Dá sa však rozumne skĺbiť chov aj tréning, pokiaľ holuby príliš nezaťažujeme odchovom. Nechať normálne “odkašovat” aj 1 mláďa z druhej liahne, neskôr ho odobrať a podložiť inému páru. Podobný postup úspešne používa napr. George Mason. Tvrdí, že jeho holuby vedia kedy je čas na lásku a kedy na prácu. Keď sa ocitnú v pretekárskom oddelení vybavenom len sedačkami a začnú pravidelne trénovať, neprejavujú už žiadnu nadmernú tendenciu k hniezdeniu.

   Ťažko však môžeme očakávať špičkový výkon od holuba, ktorý je uťahaný odchovom 2 mláďat z hniezda na hniezdo a potom ho na poslednú chvíľu zaradíme do pretekárskeho kŕdľa.

    Práve to neustále experimentovanie, neistota výsledku, nutnost neustáleho overovania si našich predpokladov, to je to, čo robí náš šport tak neobyčajne zaujímavým a pútavým.   

 

 

6) Líniová plemenitba

 

    Vytvoriť úspešný, dobre zladený tím z 20 kusov rôznorodých, aj keď ináč kvalitných jedincov – napr. z  nízko a vysoko lietajúcich rolerov, krátkych a hlbokých rolerov,  je veľmi obtiažne, až skoro nemožné. Vynaložené úsilie by veľmi pravdepodebne nestálo za to; prípadný úspech by bol viac dielom náhody a šťastia ako cieľavedomej chovateľskej práce. Preto je úspešné pretekanie s 20 členným kŕdľom, bez vytvorenia si svojho vlastného kmeňa kombináciou 2-3 línií, nemysliteľné.

    Pri 5 člennom kŕdli je situácia primerane jednoduchšia, ale v zásade tiež platí vyššie uvedené. Lebo aj keď nakoniec prinútime rôznorodé holuby lietať spolu, tie potlačené tendencie tam vždy ostanú. Preto od takto zostaveného kŕdľa nikdy nedosiahneme toľko spoločnej akrobacie a celkový dojem z letu tiež nikdy nebude taký, ako keď lietajú spolu holuby vyrovnaných vlastností. 

    Líniova príbuzenská plemenitba nám do značnej miery pomôže znížiť variabilitu a tým aj neistotu pri odchove rolerov. Jej podstatou je vytvorenie skupiny navzájom príbuzných jedincov, rozchovaných z jedného vynikajúceho jedinca. Tým sa štatisticky významne zvýši pravdepodobnosť opakovania podobného dobrého výsledku aj u potomstvá. Kľúčovú rolu vždy zohráva kvalita východzieho holuba – zakladateľa línie. Čím má viac dobrých vlastností a čím menej vád – tým lepšie. Treba si však uvedomiť, že pri príbuzenskej plemenitbe sa už nevnášajú nové vlastností, len sa upevňujú doterajšie, dochádza pritom aj k upevňovaniu vád!  

 

Základ úmenia úspešného chovu akrobatov: 

Vhodným krížením vylepšiť tú ktorú akrobatickú vlastnosť a líniovou pribuzenskou plemenitbou to upevniť.

 

       Na jar dáme spolu do párov tie najlepšie osvedčené kombinácie, ak je možnosť neskôr skúsiť prepáriť a vyskúšať tak v 1 sezóne aj ďalšiu kombináciu. Zvlášť je to dôležité pri holuboch, ktoré ešte len preverujeme v chove. Optimálne je preveriť odchov aspoň s 2 - 3 rôznymi partnermi; je tak väčšia istota, že dobrý výsledok robí práve testovaný jedinec a nie je to len zásluhou druhého partnera, alebo dokonca dielom náhody. Ak sa nám napr. všetky 3 takéto kombinácie osvedčia, v budúcnosti máme dobrú možnosť párenia polosúrodencov, ako jednu z foriem budovania, alebo pokračovania línie. Ak rátame s niektorým holubom ako zakladateľom, prípadne pokračovateľom línie, je vhodné, ak jeden z jeho testovacích partnerov je aj jeho veľmi blízky potomok - kvôli včasnému odhaleniu prípadných skrytých vád!

    Príbuzenská plemenitba môže byť blízka: párenie otec - dcéra, syn - matka, brat - sestra, stredná: párenie dedo - vnučka, vnuk - baba, párenie na neter,  polosúrodenci medzi sebou, vzdialená : párenie pradedo - pravnučka, pravnuk – prababa, bratranci – sesternice, atď.

   Aj keď sme odporcami príliš blízkej príbuznosti, napr párenia na vlastnú dcéru, takéto spätné párenie, nám však môže pômocť včas odhaliť latentné vady u východzieho jedinca (prenášané prostredníctvom recesívnych génov). Ak sa pri takomto párení neprejavia žiadne vady a naďalej sa udržujú požadované vlastností, je to do značnej miery potvrdením správnosti nášho výberu zakladateľa línie. Zároveň pokiaľ by v budúcnosti došlo v dôsledku nejakej nešťastnej náhody k strate, alebo úhynu zakladateľa, je ľahsie preklenuť vzniknutú medzeru pokiaľ máme na holubníku jedince s ¾ podielom jeho krvi. Tento prípad nastáva veľmi často v chovoch PH, kde potomstvo po niektorom holubovi začne veľmi úspešne lietať, t.j. jeho plemenná hodnota je v praxi plne potvrdená, ale samotný holub sa medzitým v ťažkom preteku stratil, alebo sa stal obeťou dravca. 

    Pri svojej línií som najčastejšie praktizoval metódu párenia polosúrodencov po jednom otcovi, ale aj párenie holuba na neter a vzájomné párenie bratrancov a sesterníc z 1. kolena. Toto sa mi osvedčilo už aj predtým v chove PH. V kritickom období zvýšených strát: sťahovanie holubníka, výskyt dravcov, práca mimo bydliska, som s veľmi dobrým výsledkom použil pri už aj tak značne  „vkrvnenom“ pokračovateľovi línie č. 38, ešte aj veľmi  blízku príbuzenskú plemenitbu (otec-dcéra), aby som obmedzil dopad prípadných strát na udržanie línie. Takéto párenie na udržanie línie má svoje opodstatnenie, hlavne pokiaľ má holub už svoj vek a celý ten čas produkoval kvalitný odchov.  Kvalita vzniklých potomkov (912, 479, 588, 589, 634, 466), mi len potvrdila správnosť tohto kroku. Tieto holuby, aj ich odchov v pokračujúcej príbuzenskej plemenitbe (napr. holub 986 - viď fotopríloha), sú zároveň dobrým príkladom toho, že sa netreba báť  ani viackrát opakovanej príbuzenskej plemenitby, pokiaľ použité holuby sú naozaj kvalitné a nie sú nositeľom nejakých skrytých vád – vadných recesívnych génov.  

 

   Birmingham Roller, ako plemeno znáša, vzhľadom na svoju vitalitu a temperament, príbuzenskú plemenitbu veľmi dobre. Až po viackrát opakovanej príbuzenskej plemenitbe, sa mi ako prvé príznaky prílišného inbredingu začínali objavovať poruchy plodnosti - problémy so znáškou niektorých  holubíc. Negatívne sa zdala byť ovplyvnená aj dlhovekosť holubíc, pomer pohlavia však bol posunutý v prospech holubíc. Na holuboch sa inbreding nejako zvlášť výrazne neprejavoval, povedal by som, že boli viac dôverčivé a snáď aj o niečo kľudnejšieho temperamentu.

     To mi potvrdil, aj už nežijúci Imrich Konkoľ z Prešova, u ktorého som mal holuby počas niekoľkých rokov. Jeho VK pri vstupe do chovného oddelenia, zozadu z kŕmnej chodby, si osvojili zlozvyk vyletovať do voliér na opačnej strane, kým moje BR ostávali pokojne vo vnútri, alebo vletovali dnu, len čo zaregistrovali,  že niekto je v oddelení. Pri čistení bolo nutné sa pred nimi zatvoriť, ináč neustálym preletovaním vírili prach a perie; tiež zvykli nebojácne si brániť svoj budnik pri kontrole hniezda. Pre úplnosť treba dodať, že plachosť a nízka inteligencia sa javia, ako parciálne dominantné vlastnosti. To znamená, že podľa možností sa treba vyhnúť zaradeniu takýchto holubov do chovu. 

   Zaujímavé je, že som ani po viackrát opakovanom použití príbuzenskej plemenitby, nepozoroval pri BR drobnejší vzrast holubov, ako sa to často traduje v literatúre. Skôr naopak, niektoré takéto jedince (týka sa to aj holubíc), patrili k tým najväčším na holubníku. Drobnejšie holubice sa začali objavovať až po dlhodobom používaní príbuzenskej plemenitby (takéto drobné vkrvnené jedince z dobrých línií, bývajú chovateľmi v Amerike veľmi cenené ako “extra small” - veľmi malé/drobné).

 

    Občerstvenie krvi – použitie nepríbuzného jedinca v tejto fáze, znamená výrazné oživenie vitality a temperamentu odchovu; cieľom je včas predísť inbrednej depresií. Zo strategického hľadiska je dôležité myslieť dopredu; už v čase najväčšich úspechov mať na holubníku 2-3 kvalitné nepríbuzné jedince na testovanie kombinovateľnosti s našou líniou. Ide hlavne o jedincov z takých línií, ktoré disponujú tou vlastnosťou, ktorú naša vlastná línia najviac postráda (frekvenciu, kvalitu, hĺbku, výšku letu, výdrž, atď). Každá línia má svoje silnejšie aj slabšie stránky! Úspešní chovatelia BR, pretekajúci s 20 ks kŕdľami, držia  2-3, aj viac línií, ktoré vhodne kombinujú.

    Udržiavanie línie má zmysel a opodstatnenie len pokiaľ sa pritom dosahujú významne lepšie výsledky ako pri ostatných metódach plemenitby. Pri udržiavaní línie doporučujem sledovať tzv. percentuálny podiel krvi jednotlivých predkov. Tak obaja rodičia majú v potomkovi 50 % podiel krvi, štyria starí rodičia po 25 %, ôsmi prarodičia po 12,5 %, šestnásti praprarodičia po 6,25%, čo je takmer už zanedbateľný podiel (pokiaľ sa nevyskytuje v rodokmeni opakovane). 

    Je dobré mať svoju predstavu - orientačnú schému tvorby línie, hlavne prvých krokov, ale v ďalšom ju aktualizovať na základe reálnych výsledkov. V literatúre je dosť príkladov rôznych schém tvorby línie, treba ich však chápať len ako orientačný návod. V praxi je to obyčajne iné. Holub A nie vždy dá s holubicou B hneď vhodného potomka AB, alebo jedinca vhodného pohlavia, a pod. Preto sa niekedy musíme obrniť trpezlivosťou a počkať. Felix Ons, bývalý tajomník belgického zväzu chovateľov PH, na otázku jeho receptu na úspech odpovedal krátko: rasové holuby a trpezlivosť. Na druhej strane byť prípravený aj improvizovať,  napr. ak objavíme mimoriadné kvality niektorého bočného potomka, tak ho kľudne môžeme zapojiť do schémy, alebo sa dokonca sám môže stať zakladateľom novej bočnej línie. Netreba sa príliš skostnatele pridržiavať nejakej učebnicovej schémy, kde sa vždy pári AxB, potom AB je vždy vhodné na C, ale využívať tiež to, čo nám prináša a ponúka sám život.

 

Systém napárenia vybraného holuba s viacerými holubicami (Bull cock)

   V prípade, že máme overeného, ojedinele vynikajúceho holuba, primeraný dostatok časových a priestorových možností, môžme ho napáriť na viaceré holubice. Každá holubica je v uzavretom boxe s hniezdom a sedačkou nízko nad podlahou, pokrytou bohatou vrstvou rezanej slamy, hobľovačiek, pilín, a pod, ak by zniesla vajíčko mimo hniezda. Postupne pripárujeme holuba k jednotlivým holubiciam, najednoduchšie vypustením holubice do oddelenia s holubom, počkáme kým dôjde k odpáreniu a môžme skúsiť ďalšiu holubicu. Takto postupne holub v priebehu veľmi krátkeho obdobia odpári všetky vybrané holubice. Holub pritom môže riadne odchovať mlaďatá s 1  z vybraných holubíc; vajíčka od ostatných podložíme pod pestúnske páry. Takto môžeme získat veľký počet potomkov – polosúrodencov (a zároveň aj rovesníkov) od jedného zvlášť kvalitného holuba. Párením vhodných polosúrodencov potom pokračujeme v budovaní a stabilizovaní línie. S holubicou takýto kolotoč z pochopiteľných dôvodov robiť nejde  – kvôli jej biologickému  cyklu. Pokiaľ je však holubica mladá a vitálna, bez akýchkoľvek problémov v znáške, môžme jej na jar odobrať prvé vajíčka a nechať ju nasadnuť znova. S trochou šťastia môžeme tak po nej získať 4 mláďatá v rozpätí zhruba 2 týždňov. Neodporúčam to však nejako preháňať.

 

Selekčný tlak  - veľa povolaných, málo vyvolených!”

    Ak niekto ponecháva v chove každého holuba, ktorého sa mu podarilo odchovať, nedá sa hovoriť o žiadnom selekčnom tlaku - selekčný faktor je nulový. Takýto chovateľ rieši problém vysokého stavu holubov obyčajne odpredajom a tým šírením nekvalitných holubov. Takto nejako potom vznikajú v praxi tzv. "nekotrmelcujúce línie" kotrmeliakov. Nič takého neexistuje pri BR - existuje len zanedbaná selekcia. V čase budovania a stabilizácie línie som zaraďoval do vlastnej prípravy na pretek len 1 zo 4-5 mláďat prvej liahne. Okrem toho som mával určitý čas aj záložný “B” kŕdeľ, ak by sa s tým prvým “Áčkom” niečo nepredvídané stalo – straty kvôli dravcom, úraz, pokles formy, ochorenie, atď.  Po rozbehnutí tréningu mláďat 2. liahne, bol záložný kŕdeľ postupne likvidovaný; najslabšie doslovne zlikvidované, niektoré predané, niektoré použité ako učitelia, resp. ich pomocníci  pre 2. liaheň (zároveň aj ako genetická rezerva). Kým selekčný tlak na zaradenie do preteku bol 1: 4-5, do chovu bol ešte 2x vyšší. Ani úspešné odlietanie preteku nemuselo byť ešte zárukou ponechania v chove, zohľadňoval som ešte aj ďalšie kritéria a ciele. Predovšetkým však budovanie línie.

     V obmedzenej miere som odchovával aj niekoľko mláďat z 3. a 4. liahne, obyčajne už len po tých najlepších pároch, alebo po prepárení kvôli testovaniu nových kombinácií. Tie už síce nemohli zasiahnuť do pretekov mláďat, avšak ich letové výsledky boli niekedy také, že niektoré z nich dostali prednosť aj pred samotnými pretekármi. Hlavne, pokiaľ viac zodpovedali aj mojim predstavam a požiadavkam na chovného holuba a zároveň pri nich nedochádzalo k prílišnému zúženiu chovnej základne. Po niekoľkých rokoch prísnej cieľavedomej selekcie som sa dopracoval k vlastnej línií pomerne spoľahlivých rolerov. Stále disponujú veľmi dobrou frekvenciou, majú slušný razantný štýl, dobrú výdrž a optimálnu letovú výšku. Zase však bude treba popracovať hlavne na hĺbke akrobacie, čo súvisí jednak s negatívnou koreláciou medzi hĺbkou a frekvenciou, ale aj s mojim polovoľným systémom chovu chovných holubov (o tie najhlbšie jedince som jednoducho postupne poprichádzal). Zázraky síce nedokážu, ale viem ako s nimi robiť a viem, čo môžem od nich očakávať; cením si na nich ich spoľahlivosť - v  pretekoch ma doteraz prakticky nikdy nesklamali. Vyhrali 2 ročníky v KCHL a doteraz 6 ročníkov v KCHVK + 2. a 3. miesta - pritom som sa niekoľkých ročníkov nemohol zúčastniť. Lietajú úspešne aj u iných chovateľov, v podstate holuby lietajúce v rámci KCHVK majú svoj základ v mojom chove.

      Postupne, ako som mal už 3 - 5 - 7  svojich preverených generácií BR, dokázal som aj s väčšou spoľahlivosťou predpovedať budúci výkon - v priemere 5 zo 7 mnou vybraných odstavených mláďat reálne dokázalo slušne odlietať pretek. Úplne vrcholnou ukážkou takejto spoľahlivosti však bolo, že napr. v  r. 2010 z 10 odstavených  mláďat vybraných do tréningu u priateľa MVDr. J. Tirpáka, nebol ani jeden kus odpadom a vylietali v 2 kŕdľoch 2. a 3. miesto v rámci klubu, s veľmi dobrým vysledkom (324 akrobacií za 83 minút - celkovo 3 329 bodov, môj ďalší "slabší" kŕdeľ 1 389 bodov). Bola v tom nesporne veľká dávka šťastia: žiadna strata, dravec, úraz, choroba, a pod. Pre úplnosť - prvé miesto vtedy získal a zároveň rekord klubu, v bodoch aj v dĺžke letu (330 akrobacií za 95 minút - celkovo 3 551 bodov), vytvoril výborne pripravený kŕdeľ priateľa Jána Baníka, ktorého holuby majú taktiež základ v mojom chove.  

Slovenský rekord však doteraz stále drži môj kŕdeľ z r. 2002 v KCHL so 4 753 bodmi (viac pozri vo fotoprílohe).  

 

Výkon mláďat – výkon v ďalších rokoch

    Na základe mojich skúseností, výkon mláďat v roku narodenia nám veľa napovie aj o ich výkone v budúcich rokoch. Letový štýl ani frekvencia sa nezvyknú nejako zásadne  meniť. Takže pokiaľ mláďa inklinuje k letu vo výške, kotrmelcuje len sporadicky a najčastejšie po 2- 3 otočky, ťažko môžeme v ďalších rokoch očakávať nejakú radikálnu zmenu k lepšiemu; pravda, pokiaľ sa nejedná o jedinca z neskoro vyspievajúcej línie. Niekedy môže síce pridať nejakú tu otočku k akcií, ale najčastejšie sa zvykne už len „dobrúsiť“ štýl a rýchlosť akrobacie, takže sa rolovanie stáva  hladším, s väčšou ľahkosťou a istotou. Naopak, niektoré veľmi dobré mláďatá nás v ďalšom roku môžu zase nepríjemne prekvapiť – nestabilným/ nekonzistentným výkonom. V našom športe nemáme skrátka 100% istotu nikdy zaručenú. Líniova príbuzenská plemenitba však môže byť nápomocnou aj v tejto oblasti. 

Dobrou správou však je, že väčšina vyselektovaných dobrých mláďat pokračuje aj v budúcich rokoch v dobrých šľapajách, dobrúsujúc si kvalitu svojej akrobacie k väčšej dokonalosti. 

       

 

7) Organizácia pretekov BR u nás

 

     Preteky BR na holubník podľa vlastných klubových pravidiel pravidelne organizuje Klub chovateľov východoslovenských kotrmeliakov a ostatných kotrmeliakov orientálneho pôvodu – KCHVK so sídlom v Prešove.

   Okrem toho preteky BR na klietku, aj na holubník, podľa pravidiel  EFU, organizuje aj Klub akrobatických holubov - KAH CS, ktorý vznikol zásluhou zanieteného chovateľa akrobatickych holubov, Bc. Andreja Margetina (predseda klubu). V minulosti sme spolu s ním, v tom čase bol študentom na VŠP v Nitre, začínali s pretekmi birminghamov v Klube chovateľov letúnov - KCHL. Potom som však začal pretekať v KCHVK.  Vznikla tak dosť kuriózna situácia, keď v súčasnosti sú slovenskí chovatelia BR organizovaní v 3 rôzných kluboch, v ktorých majú aj možnosť pretekať. Do veľkej miery sa však prejavuje “lokálny faktor” – chovatelia z východného Slovenska pretekajú v KCHVK, stred, západ a chovatelia z ČR v ostatných dvoch (podľa posledných informácií však KCHL preteky rolerov už organizovať neplánuje). Vzájomna komunikácia medzi klubmi je na dobrej úrovni, panujú tu priateľské vzťahy, takže možnosť spolupráce a vzájomného porovnávania výsledkov v budúcnosti vidím veľmi optimisticky.

     Prvý oficiálny pretek kotrmeliakov na Slovensku sa uskutočnil v roku 2001 pri príležitosti 25. výročia založenia Klubu chovateľov letúnov. Iniciatíva na jeho zorganizovanie vyšla od vedenia klubu, hlavne však od tajomníka  Jozefa Hrabala, ktorý ma zároveň požiadal o vypracovanie smerníc pre preteky kotrmeliakov. Tieto boli potom prebrané aj KCHVK a s malými úpravami v priebehu času platia doteraz.

     Pretekanie považujem za najlepší spôsob overenia si kvality svojich holubov, porovnaním s holubami ostatných chovateľov. Zároveň je to aj najlepší spôsob ako získavať a rozširovať si svoje poznatky a skúseností. Konkurencia nás totiž núti viac pracovať na sebe, aj na svojom chove. Núti nás k dôkladnejšiemu pozorovaniu holubov vo vzduchu aj na holubníku, k dôkladnejšiemu sledovaniu vývoja a načasovania formy, k sledovaniu vplyvu kŕmenia a ďalších faktorov na výkon, atď.

    Holuby, ako živé organizmy, môžu citlivo zareagovať na najrozličnejšie faktory a výsledkom môže byť, že niekedy aj tie najlepšie pripravené jedince v pretekoch sklamú. Nezabúdajme, že ide v prvom rade o záľubu a šport; tak ako v každom športe - úspech si vyžaduje aj určitú dávka šťastia.

 

 Smernice pre preteky

   Doporučujem každému dôkladne sa oboznámiť s aktuálne platnými smernicami svojho klubu, aby svojou nevedomosťou nepoškodil vlastné holuby.

 

Smernice pre preteky KCHVK 

    Kompletné platné smernice KCHVK možno získať prostredníctvom jeho webovej stránky (link na KCHVK uvedený v kap.16). Nakoľko sa pripravuje aktualizácia a rozšírenie smerníc o preteky jednotlivcov aj väčších dvojitých kŕdľov, obmedzím sa len na  veľmi stručný komentár doteraz platných smerníc. Lieta sa s 5 členným kŕdľom na holubník. Holuby sú po kontrole obručiek vypúšťané z prenosného košíka a po lete sa vracajú do svojho oddelenia holubníka. Chovateľ môže ovplyvňovať holuby iba počas prvých 2 minút (po novom počas 5 minút), napr. 1x ich prinútiť znova vzlietnuť. Započítava sa len akrobacia v kŕdli, spĺňajúca kritéria kvality a hĺbky. Individuálna akrobacia mimo kŕdľa sa nehodnotí. Minimálna dĺžka preteku je 15 minút, maximálna hranica nie je striktne obmedzená, obyčajne sa však po vzájomnej dohode hodnotí počas jednej hodiny (po novom 40 minút). Hlavnou výhodou malého kŕdľa je, že možno dobre sledovať výkon všetkých jedincov v kŕdli a určiť aj najlepšieho jedinca. Zároveň je nenáročný na celkový počet chovaných holubov a tým prístupný aj pre mladých a začínajúcich chovateľov.

     Pri lietaní systémom 20+, je bežné držať počas sezóny okolo 100-120 holubov aj viac: 1 kŕdeľ  mláďat z 1. liahne, 1 kŕdeľ mláďat z 2. liahne, 1 kŕdeľ ročiakov, 1 kŕdeľ dospelých pretekárov a 1 kŕdeľ chovných holubov. Na zimu sa to obyčajne zredukuje na 3 kŕdle: kŕdeľ mladých – budúcich ročiakov, kŕdeľ dospelých pretekárov a kŕdeľ chovných holubov, t.j. minimálne cca 60-70 holubov.

 

Smernice pre preteky KAH CS             

    Sú plne prevzaté od  Europaische Flug Union - EFU a možno ich nájsť preložené na webovej stránke KAH CS (link uvedený na konci). Preteká sa s 3 holubami na klietku, alebo na holubník. BR sú zaradené do samostatnej skupiny, vyžaduje sa u nich veľmi rýchle rolovanie. Vo všeobecnosti sa na klietku nedosahujú také výkony ako na holubník, tieto súťaže však majú  svoje čaro v inom: krotkosť a ovládateľnosť holubov, možnosť stretnutia priateľov z rozličných kútov v neutrálnom prostredí, možnosť priameho porovnania výkonov jednotlivých kŕdlikov, atď.

 

Letové smernice Svetového pohára - World Cup Fly

   World Cup Fly (WCF) je vrcholnou a najprestížnejšou medzinárodnou súťažou BR, pravidelne poriadanou od r. 1991. Zúčastňujú sa ho USA, Kanada, Veľká Británia, Juhoafrická republika, Austrália, Nový Zéland, Nemecko, Holandsko, Dánsko, Irsko, štáty bývalej Juhoslávie: Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bosna a Hercegovina a i.

     Pre účasť v tejto súťaži je potrebné, aby sa národný klub stal členom WCF, zorganizoval regionálnu súťaž podľa pravidiel WCF, na základe ktorej sa nominuje 1 finalista na 15 kŕdľov. Poplatok je 20 dolárov za kŕdeľ. Zaplatiť poplatky, poslať zápisnicu o pretekoch a prihlásiť finalistov je potrebne vždy do 1 apríla príslušného roku.

 

     Preteká sa podľa 20+ (AA) systému – voľný preklad aj s vysvetlivkami príkladám:

1) Veľkosť kŕdľa: Kŕdeľ môže pozostávať z 15 až 20 ks holubov, avšak najmenej 5 ks musí spolu naraz rolovať, aby sa započítavalo skóre.

 2) Začiatok hodnotenia: Súťažiaci pred vypustením holubov oznámi hodnotiteľovi počet holubov s ktorými hodlá pretekať. Žiadne pridávanie, alebo uberanie už nie je povolené po vypustení, avšak chovateľovi je dovolené vyplašiť holuby, ktoré zosadli, alebo padli pred spustením hodín. Ak je počet vypustených holubov odlišný od počtu hodnotiteľovi nahlásených holubov, kŕdeľ bude diskvalifikovaný. Súťažiaci má 5 minút od vypustenia holubov, na nahlásenie spustenia hodín - začiatok hodnotenia. Pokiaľ tak neurobí, hodnotenie začína automaticky po 5 minútach od vypustenia. Akékoľvek ovplyvňovanie kŕdľa po začatí hodnotenia môže viesť k diskvalifikácií. Pokusy odplašiť dravca sú dovolené, ale žiadna aktivita kŕdľa nebude bodovaná (viď ďalej - prerušenie preteku. Súťažiaci musí mať pripravený pretekový protokol s vopred vypísanými číslami všetkých súťažiacich holubov. Hodnotiteľ pred vypustením skontroluje obručky len niekoľkých námatkovo vybraných holubov).           

3) Dĺžka preteku: Kŕdeľ je hodnotený počas 20 minút po spustení hodín/od začiatku hodnotenia, alebo pokiaľ nezosadne v poradí druhý holub, v hociakom čase po prvom zosadnutom. Kŕdeľ však bude diskvalifikovaný, pokiaľ zosadne viac ako jeden holub pred uplynutím 15 minút, bez toho, aby bol k tomu donútený dravcom, alebo extrémom počasia. Holub, ktorý spontánne spadne/ zroluje až na zem (po prvom zosadnutom holubovi) dostane 10 sekúnd na to, aby sa spamätal a pokračoval v lete, ináč bude považovaný za druhého zosadnutého holuba.

4) Prerušenie preteku: Hodnotiteľ môže vyhlásiť podľa svojho vlastného uváženia, jedno prerušenie preteku/prestávku v trvaní do 5 minút, v prípade napadnutia dravcom, silného vetra, alebo iného prirodného zásahu; súťažiaci však musí sám požiadať o prerušenie – zastavenie hodín a takisto sám požiadať hodnotiteľa o opätovné pokračovanie bodovania/spustenie hodín, pokiaľ to považuje za potrebné pred vypršaním 5 minútového limitu. Hoci 20 minútová doba bodovania bude predĺžená o čas prestávky/prerušenia preteku, podmienka odlietania 15 minútového limitu ostáva v platnosti. (t.j. min. 15 minút “odlietať do hodín”)

5) Holub mimo kŕdeľ:  S výnimkou kŕdľa 15 holubov, bodovanie bude pokračovať ak 1 holub opustí kŕdeľ.  Bodovanie je pozastavené, ale čas beží, pokiaľ 2, alebo viac holubov je mimo kŕdeľ. Holub nie je považovaný za mimo kŕdeľ, pokiaľ sa do neho priamo po rolovaní vracia, alebo keď bol oddelený od kŕdľa extrémnym počasím, alebo keď bol prenasledovaný dravcom – dokonca ani keď pristane, alebo je chytený.

6) Pripojenie sa cudzích holubov ku kŕdľu: Ak sa ďalšie rolery pripoja ku kŕdľu, urobi sa na nich jednoducho zrážka bodov z každej akcie, počas ktorej boli zapojené do kŕdľa. Napr.: ak 2 cudzie holuby, ktoré nie je možné odlíšiť, lietajú spolu s kŕdľom a 7 holubov roluje spoločne /naraz, hodnotiteľ by mal započítať 5 bodov (poznámka: zlomyseľný sused by vás mohol pomerne ľahko  odrovnať vypustením nejakých podobných nerolujúcich holubov)   

7) Bodovanie: Je povinnosťou regiónu zabezpečiť pre každého zo súťažiacich časomerača - zapisovateľa. Hodnotiteľ jednoducho odhadne a zaznamená počet holubov zodpovedajúco jednotne rolujúcich v každej akcií, zahrňajúcej 5 a viac holubov. Doporučovaná minimálna hĺbka pre získanie bodov je 10 stôp (pozn. niečo cez 3 metre). Po skončení preteku hodnotiteľ vynásobí tieto počty číslom 1 pri 5-9 holuboch, číslom 2 pri 10-14 holuboch, číslom 3 pri 15-19 holuboch  a číslom 5 pri 20 holuboch.  Tieto výsledky budú spočítané dohromady, aby sa vypočítalo hrubé skóre - predbežný výsledok.  V ďalšom je toto hrubé skóre vynásobené faktorom kvality 1,0 pre adekvátne, až 2,0 pre naozaj fenomenálne akrobaty, na základe hodnotiteľovho celkového dojmu a priemeru kvality predvedenej akrobacie vo všetkých započítaných akciách. Podobným spôsobom sa vynásobí aj ďalším faktorom od 1,0 do 2.0 pre hĺbku, alebo dĺžku trvania akrobacie, aby sa dosiahol celkový/konečný výsledok. Hodnotiteľ vyhlási celkový výsledok pred svojim odchodom.

8) Jednotnosť bodovania: Hodnotiteľ neprideli body, pokiaľ to nezodpovedá jeho štandardu pre primeranú kvalitu a hĺbku, alebo trvanie akrobacie. Táto súťaž je pre rolery a nie pre kotrmeliaky! Lietanie s rolermi je subjektívny šport a hodnotiteľ sa môže vo výnimočných prípadoch dopustiť chýby. V každom prípade je hodnotiteľov verdikt konečný/právoplatný a každý, kto ho slovne, alebo fyzicky napadne, bude z preteku diskvalifikovaný a môže mu byť výborom Svetového pohára zamedzená účasť na budúcich podujatiach v rámci Svetového pohára. 

 

    Zo stanov WCF vyplýva, že členstvo v Svetovom pohári je kolektívne a chovateľ sa musí nominovať víťazstvom v národnej/regionálnej súťaži organizovanej podľa jeho letových pravidiel. Pokiaľ by sa niektorý chovateľ zo Slovenska chcel zapojiť do WCF, musel by najprv niektorý náš klub prijatý za člena WCF, zorganizovať preteky kŕdľov o 20 holuboch podľa smerníc WCF, poslať do 1. apríla zápisnicu o pretekoch, poplatky a prihlášku nominovaného príslušnému koordinátorovi. Alternatívou je nájsť si kontakt a stať sa členom klubu v niektorom susednom štáte.     

   Aj keď účasť vo WCF býva vysoká, mnohých  chovateľov odrádzajú poplatky a administratíva s tým spojená. Preto mnoho špičkových anglických chovateľov dáva radšej prednosť domácim klubovým súťažiam, súťažiam v letových kluboch a združeniach (invitation clubs, čítaj” invitejšn klabs” – letové kluby na pozvanie, členstvo v nich je možné len na základe pozvania a doporučenia niektorého člena a so súhlasom všetkých členov) a prakticky v 2 národných  súťažiach (All England a oficiálny National Championship). Nie je tu ničím  mimoriadnym pretekať, dokonca aj “funkcionárčiť ” v 2-3 rôznych kluboch, poriadajúcich preteky mláďat, dospelých a zpravidla aj ročiakov, takže ozaj každý má šancu realizovať sa podľa svojich vlastných predstáv. Okrem toho je tu obľúbený aj Anglo - Africa Cup, ako súťaž družstiev Anglicka a Juhoafrickej republiky.

    Chovateľ, ktorý má menej ako 20 holubov, je pri WCF v nevýhode – prakticky, ani teoreticky nemá možnosť chytiť tzv. full turn za 100 bodov. Pri 19 holuboch je to maximum 57 bodov za spoločnú akciu. Je to však stále lepšie, ako riskovať diskvalifikáciu kvôli nejakému nespoľahlivému jedincovi v kŕdli. Chovateľ, lietajúci len s 15 ks, si už zase nemôže dovoliť luxus mať holuba mimo kŕdeľ.

    Veľký dôraz sa pri vrcholných súťažiach  kladie na simultánnosť akrobacie – spoločná akrobacia holubov “en bloc,” naraz, v tom istom okamžíku. Napr. keď prvý holub už zjavne dokončil akrobaciu a posledný ju ešte len vtedy začína, nebude sa to už do tohto turnu započítavať. Takže síce môže  rolovat 6 ks holubov, ale hodnotiteľ nemusí túto akciu uznať, pokiaľ napr. usúdi, že jeden z holubov nemal patričnú hĺbku a ďalší sa zapojil už oneskorene. Môže nás však hriať pocit, že aj ostatné kŕdle posúdi “rovnakým metrom”. Započítavá sa len prudké rolovanie cez chrbát, patričnej hĺbky, takže holuby sa prepadávajú pod kŕdeľ a možno ich pritom spočítať. Vyžaduje sa náhly a hladký nástup rolovania a čím hladšie náhle ukončenie akrobacie v smere letu, čo umožní holubovi rýchlejšie dobehnuť a zaradiť sa späť do kŕdľa.

   Bonus body – koeficienty za priemernú kvalitu a hĺbku akrobacie kŕdľa sa prideľujú priamo na mieste; na mieste sa vypočítavá aj celkový počet dosiahnutych bodov. Chovateľ hneď po preteku obdrží jednu kópiu podpísaného letového protokolu. Tým sa vylúči možnosť akejkoľvek dodatočnej úpravy poradia napr. úpravou bonusov, atď.

  Víťaz Svetového pohára má exluzívne nárok posudzovať budúci ročník a má aj s vybraným zapisovateľom hradené všetky cestovné výlohy.  Podmienkou je však neúčasť jeho holubov na akcii, ktorú sám hodnotí  (pozri aj video na You tube - link v kap. 16). 

 

 

8) Výstavy

 

    V začiatkoch boli BR u nás, na výstavach nižšieho typu, posudzované podľa popisu exteriéru uvedeného v knihe prof. Oskára Ferianca DrSc: Príručka holubiara. (Spolu s brožúrou MVDr. Pavla Krajčiho: “Chováme športové holuby – letúny”, to boli v tom čase jediné odborné slovenské publikácie pojednávajúce o BR). Na celoštátnych výstavach však BR neboli posudzované, lebo v tom čase ešte neexistoval pre ne oficiálne platný EÚ štandard. Preto moja kolekcia bielohlávkov nebola na 1. celoštátnej výstave holubov v Demjate (1994) ohodnotená. Neskôr zaopatril predseda odbornej komisie pre holuby ÚV SZCH, Ing. Jozef Demeter, kópiu štandardu vypracovanú Jimom Mullanom (East of England Roller Club), ktorý je jedným z najväčších propagátorov výstavného typu BR vo V. Británií. Tento som (dnes už viem, že s niektorými menšími nepresnosťami) preložil do slovenčiny. Preklad bol uverejnený aj v časopise Chovateľ 3/1996, spolu s fotografiou môjho modrého holuba. Odvtedy sa u nás BR už riadne posudzovali aj na CV.

    Pre výstavy platia určité zásady, ktoré treba poznať, aby sme sa nedočkali nemilých prekvapení. U nás platí európsky – t.j. prevzatý nemecký výstavný vzorník, ktorý je v tomto smere dosť striktný. Okrem štandardu BR, je potrebne sa oboznámiť aj so všeobecnými vylúčujúcimi vadami holubov na výstavach! Hlavne s požiadavkami na farbu očí, pazúrikov, farbu operenia, kresbu, aj keď sú to druhoradé a nepodstatné znaky z hľadiska výkonu.

     Angličania uprednostňujú pri BR skôr perlové oči; tmavé, ľadníkové či vikové oči – bull eyes (“bul ajs”), ako ich poznáme pri našich bielohlávkoch, považujú za najmenej žiadúce. Najviac rozšírené sú  však žlté oči, časté sú aj rôzne vady očí. Na klubových, ale aj na celoanglickej výstave, majú aj kategóriu “odds eyes,” čo sú holuby s nerovnako sfarbenými očami a vadami očí, aby športové holuby neboli diskriminované len pre farbu očí. Často sa vyskytuje aj načervenalá obočnica - požiadavkou štandardu je jemná obočnica pleťovej farby. Takisto na sfarbenie a kresbu sa tu neprihliada – podobne ako je to pri PH. Farba operenia ich zaujíma iba kvoli rozčleneniu do príslušných kategórií.

    U nás sa striktne vyžadujú rovnako sfarbené oči, pri bielej hlave majú všeobecne tmavé oči prednosť – pokiaľ štandard plemena nevyžaduje inak; zobák a pazúriky svetlej rohovinovej farby. Pri strakatom, fŕkanom, aj tigrovanom sfarbení operenia, sa vyžaduje určitá pravidelnosť rozloženia jednotlivých okrskov, či pierok.

   Zdravie, čistota a klietková drezúra výstavovaných holubov by mali byť samozrejmosťou. S klietkovou drezúrou pri BR nebývajú väčšie problémy; BR obyčajne disponujú aj pri veľmi živom temperamente, tou správnou dávkou krotkosti a inteligencie, takže sa obyčajne dobre predvádzajú v klietke, aj bez nejakej náročnejšej prípravy. Vždy je však užitočné, hlavne pri nováčikoch, skúsiť ako reaguju na klietku v cudzom prostredí.

   V začiatkoch posudzovania BR bolo bežné strhávanie 3 bodov za relatívne malé nepresnosti kresby, hoci farba a kresba je pri BR v poradí dôležitostí na poslednom mieste. Chápal som to však ako snahu posudzovateľa dostať sa na zamyšľanú bodovú hranicu. Tie isté holuby mali od rôznych posudzovateľov najväčšie zrážky bodov vždy za niečo iné. Ak to bolo za dlhšiu štíhlejšiu postavu, bolo to naozaj v poriadku – išlo o športové typy holubov. Ak to však bolo za farbu a kresbu, vedel som, že posudzovateľ jednoducho potreboval “zmestiť sa do bodov” a musel  uberať v poslednej partií, aby sa dostal na vytypovanú bodovú hranicu. Nedal som sa preto zrážkou bodov nijako zmiasť, ani znechutiť; výstavy som bral skôr ako prostriedok propagácie plemena. Aj keď som získal niekoľko čestných cien a uznanie plemenného chovu, týmto smerom, som sa nechcel uberať. Vypestovanie výstavných holubov je oveľa ľahšou a jednoduchšou záležitosťou ako úspešné pretekanie. 

    Pri športovych plemenách holubov, má podľa mňa, väčšiu výpovednú hodnotu vystavenie kolekcie víťazných holubov, typických reprezentantov svôjho plemena, ako tzv. výstavný typ. V USA, kde je BR masovo rozšírený, sa medzi stúpencami športového a výstavného typu vedú siahuplné neplodné polemiky (true rollers wersus experimental/project rollers). Vo V. Británií sa výstavný typ BR príliš nepresadil; dlhú dobu nebol pre BR ani vypracovaný žiadny výstavný štandard. Skôr sa tu možno stretnúť s veľmi podobným výstavným tiplerom. Milovníci výstav vo V. Británií majú lepšiu možnost realizovať sa v tomto smere skôr ako chovatelia tumblerov.  

   Bol som posudzovateľom poštových holubov, odposudzoval som aj niekoľko ešte spoločných československých celoštátnych výstav, vo veľmi silnej konkurencií holubov, aj posudzovateľov. Bol to zatiaľ najobjektívnejší systém bodovania s ktorým som sa stretol. Podmienkou účasti na výstave PH je úspešne splnený letový limit, stanovený pre holubov aj pre holubice. Celú výstavu hodnotí 10 posudzovateľov, 5 holuby a 5 holubice. Najnižšie a najvyššie bodové hodnotenie sa automaticky škrtá a zo zostávajúcich 3 sa vypočíta priemer. Bodovanie každého posudzovateľa bolo predmetom podrobného rozboru, napr. koľkokrát “uletel s bodmi” a bol škrtnutý, nakoľko sa jeho výsledky odiíšujú od priemeru, ale hlavne, či správne určil poradie tých najlepších jedincov – kolekciu na svetovú výstavu, olympiádu PH. Podotýkam, že v tom čase bolo Československo stále svetovou jedničkou v kategórii "Štandard" a reprezentácia štátu sa brala veľmi vážne! Moje výsledky museli byť v tomto smere dostatočne presvedčivé, nakoľko som bol v tom čase pravidelne obsadzovaným posudzovateľom.

    Už pri prvom posúdení okom by mal mať posudzovateľ určitú predstavu o celkových bodoch, ktorú potom koriguje podľa kvality v jednotlivých partiach. Návštevník vidí len celkový dojem, inú možnosť posúdiť holuba nemá. Na oko veľmi pekný holub však môže mať vady zistiteľné len pri posúdení v ruke a naopak; priemerne vyzerajúci jedinec môže zase mať prekvapujúco dobré jednotlivé partie.

    S najväčšou nezrovnalosťou, s ktorou som sa pri BR na výstavach vôbec stretol, bola v Maďarsku počas Európskej výstavy kotrmeliakov v Debrecíne. Zišlo sa tu mnoho BR rôzných typov, farieb a kresieb. Medzi nimi bolo niekoľko naozaj pekných a typických jedincov (aj tých mojich - úspešných účastníkov niekoľkých výstav, včítane bronzáka s ČC z CV Nitra 2003). Nakoniec však vyhral značne netypický jedinec, ktorý bol navýše ako jediný so silne zarastenými nohami – čo by malo byť už výlukovou vadou!!!

 

Anglické výstavy BR

     Mal som možnosť vidieť niekoľko klubových špeciálok, aj celoanglických výstav BR, s vyložene výstavným typom BR som sa na nich nestretol. Ten svojou krátkou, zaoblenou plnou postavou už oveľa viac prípomína plemeno zo skupiny holubov sliepočiek, ako byvalého vzdušného akrobata. Býva preto výstavovaný na iných typoch výstav. 

   Výstavy majú inú organizáciu, ako sme u nás zvyknutí. Ukladanie holubov je podľa farieb do vopred pripravených klietok, systémom” kto skôr príde, ten prv melie”. Výstavy (a to aj tie celoanglické) tu bežne začínajú aj končia v ten istý deň; začína sa cca o  09:00-10:00  a o 17:00-18:00 hodine je už koniec

    Majú aj už spomínanú kategóriu nerovnaké oči (odds eyes) a nezaradené (pre "neisté farby" a pre opozdilcov). V každej kategórií (farbe) sa určí poradie 1-4, označené kokardami a stuhami určených farieb. Víťazi jednotlivých kategórií sú umiestnení na pódium – alebo na čelné miesto. Z nich sa určí celkový víťaz výstavy a 2. a 3. miesto. Počas bodovania a čakánia na výsledky, bývajú vo vedľajších priestoroch dražby holubov, (niekedy až na záver výstavy). Dajú sa vydražiť jednotlivé holuby aj kŕdle, mláďatá aj staré holuby. Ak nie je žiaden záujemca za výkričnú cenu, táto sa 1x zníži, ak ani potom nie je záujem, holuby sú nepredané. Pri 2 a viac záujemcoch licitujúci potom zvyšuje cenu. Na výstave MRPC v Stourbridge som takto vydražil najdrahšieho holuba aukcie - červeného holuba od Georga Masona a s Tonym Bagleym som si dohodol kúpu z holubníka.

 

 

9) Trocha teoretickej a aplikovanej genetiky

 

    Každý znak je ovplyvnený minimálne jednou dvojicou génov, tzv. alelickým párom - alelou. Gény sú materiálni nositelia genetickej informácie na báze DNA; majú svoje  presné umiestnenie (locus) na párových útvaroch v jadre bunky – chromozómoch. Každý živočíšny druh má svoj stabilný počet chromozómov, holub ich má 40 párov.

    Uplatňuje sa vplyv oboch rodičov – do každého alelického páru potomka ide jeden  gén od otca a jeden od od matky, prostredníctvom ich pohlavných buniek.

    Pohlavné bunky (gamety) však počas svojho vývoja musia zredukovať počet  chromozómov na polovicu - haploidný počet chromozómov, aby sa predišlo  znásobeniu ich počtu v každej budúcej generácií. Práve pritom sa rozhoduje, ktorého z dvojice génov, bude tá ktorá gameta nositeľom.

    Nevidíme do jednotlivých génov, ani do do genotypu – celého súboru génov, ale môžeme do určitej miery posúdiť jeho vonkajší prejav - fenotyp.

   Dedičnosť kvalitatívnych telesných znakov, kvantitatívnych telesných znakov, ako aj fyziologických (úžitkových) vlastností, má však svoje odlišnosti.

 

Dedičnosť kvalitatívnych znakov dedičnosť dominantno - recesívneho typu 

   Dominantný gén - vždy sa prejaví a presadí, pokiaľ je prítomný v alelickom páre, nedá sa ničím prekryť, jeho prítomnost sa nedá “utajiť”(buď je - alebo nie je!).

  Recesívne gény ústupujúce, sú opakom dominantných génov, prejavia sa len v homozygótnom stave - 2 rovnaké, recesívne gény v alelickom páre, t.j. bez prítomnosti dominantného génu. V heterozygótnom stave sú prekryté dominantným génom, ich prítomnost v alelickom páre ostáva takto utajená, prekrytá.

 

Dedičnosť intermediálneho typu

   Uplatňuje sa pri dedení kvantitatívnych telesných znakov, pre ktoré je typická plynulá a merateľná premenlivosť od najnižšej po najvyššiu hodnotu. Dochádza pri tom akoby k zmiešanému strednému prejavu, ktorý je zmerateľný. Uplatňuje sa pri nich značne aj vplyv prostredia – napr. veľkosť tela, hmotnosť, dĺžka zobáka, dĺžka nôh, hĺbka prsnej kosti a ďalšie.

 

Dedičnosť fyziologických (úžitkových) vlastností 

    Pri dedení fyziologických (úžitkových) vlastností sa kumulatívne uplatňujú tzv. gény malého účinku. Ich prejav je merateľný, premenlivosť je plynulá, dá sa zobraziť vo forme klasickej Gaussovej krivky. Vplyv prostredia sa pritom uplatňuje vo veľkej miere – často je dôležitejší ako samotné genetické založenie. Patria sem rôzne úžitkové vlastnosti zvierat (dojivosť, znáška, prírastok, produkcia vlny, atď). Na tomto princípe sa dedí aj športový výkon rolerov, ktorého prejav tiež možno vyjadriť v podobe Gaussovej krivky. Pri dostatočnom počte potomstva, dostávame plynule celú škálu výkonov - od nerolujúcich holubov až po smrťaky, v závislosti od toho koľko a akých génov zdedia po rodičoch. Skupina správne rolujúcich holubov tak predstavuje len určitý výsek z tejto krivky. Zjednodušene by sa dalo povedať, že majú tú úroveň genetickej výbavy pre rolovanie, ktorá je bezpodmienečne nutná pre rozvoj rolovania. Na druhej strane však samotná genetická výbava nestačí, to by  potom stačilo už len páriť najvýkonnejšie jedince medzi sebou. Situácia je však oveľa zložitejšia, pretože nesledujeme len jeden znak, ale celý súbor vlastností, ktoré sú ovplyvňované viacerými génmi. Okrem toho sa tu uplatňuje aj vplyv génov modifikátorov, ktoré môžu ovplyvňovať primárny prejav génov v oboch smeroch. Fenotypický prejav génov je podmienený aj tzv. vpečatením - impritingom. Do toho všetkého navyše  vstupuje aj vplyv vonkajšieho prostredia, takže v hre je veľa faktorov a výsledok nemožno vopred nijako zaručiť. Až po otestovaní rolera vo vzduchu sa môžeme vyjadriť k jeho výkonu – t.j. k jeho športovej hodnote; až po jeho overení v chove sa zase môžme vyjadrit k jeho plemennej hodnote.

 

    Rolovanie je podmienene autosomálnym recesívnym (t.j. telovým - nie na pohlavie viazaným) génom ro - od angl. roll, v rámci ktorého sa uplatňuje celá skupina génov malého účinku, tzv. alelická séria - ro1, ro2, ro3, ro4, ro5, atď, až ron, ktoré sa  dedia v určitých blokoch. Tým by sa dal vysvetliť priaznivý efekt príbuzenskej plemenitby na udržanie rolovania, pretože pri nej dochádza k posilňovaniu väzieb v rámci týchto blokov a nedochádza tak často k ich štiepeniu, ako tomu býva pri párení nepríbuzných jedincoch. Toto štiepenie blokov, by tiež mohlo byť do určitej miery vysvetlením, prečo je často výsledný akrobatický efekt pri párení nepríbuzných jedincov menší, akoby zodpovedal ich kvalite. Do úvahy však treba zobrať aj možný vplyv génov modifikátorov. Z toho hľadiska preto, ani sebalepší jedinec nebude prínosom pre náš chov, pokiaľ dobre “nenaviaže” na našu vlastnú líniu. Tento jav je dobre známy aj pri tvorbe nosivých a mäsových hybridov, prostredníctvom použitia vybraných inbredných línií (dobrá kombinovateľnost inbredných línií).

    Na inbredných holubov mojej línie BR, neobyčajne dobre naviazali holubice z chovu rakúskeho chovateľa Alfreda Riedera (u nás skôr známeho ako úspešného chovateľa anglických hrvoliakov). Prvú čiernu bielohlavú holubicu s dobrou kresbou z jeho chovu, mi daroval priateľ Boris Bocko z Košíc, druhú typickú čiernu bielohlavú som si vybral pri osobnej návšteve u Fredyho doma, tretiu peknú červenofrkanú, bielohlavú mi daroval p. Ing. Martin Krešák (kombinácia J. Veselý x A. Rieder), štvrtú modrojarabú bielohlavú holubicu som si doniesol spolu s už vyššie spomínaným  bratom od p. Alexandra Kuchára (kombinácia A. Rieder x K. Hoffman). Veľmi som si na nich vážil to, že všetky nielen že dali nejakých výborných rolerov, ale že pritom nerozhádzali  typické exteriérové znaky mojej línie: typ, hlava, kresba, atď, čo sa pri krížení veľmi často stáva.

 

Základná zásada pri šľachteni akrobacie BR: 

Stabilizovať nadmerný prejav akrobacie pomocou priemerného prejavu – tzv. stabilizačné (vyvážovacie) párenie

   Sústavné vzájomné párenie hlbokých rolerov je najspoľahlivejšia cesta ku smrťakom (dead rollers/roll downs). Mohol by to potvrdiť aj istý rakúsky chovateľ, ktorý nebol spokojný s hĺbkou akrobacie svojich BR a tak začal jednostranne uprednostňovať hĺbku do takej miery, že už ich potom nemohol ani trénovať, lebo ich musel sústavne zberať po susedných dvoroch a záhradkách. To svedčí o tom, že BR je nielen veľmi komplexným, ale aj plastickým plemenom a behom niekoľkých generácií je možný dosť zásadný posun vlastností v hociktorom smere. 

   Párením jedincov navzájom opačných vlastností, však nedostaneme automaticky strednú hodnotu, napr. párením veľmi hlbokého  a krátkeho rolera (mám tu na mysli hĺbku  rolovania a nie hĺbku, či dĺžku tela), obyčajne nedostaneme stredne hlbokých rolerov, ako by sme očakávali, ale zase celú škálu prejavu - od krátkych po hlboké rolery. Znamená to v podstate zvýšené nároky na overovanie a selekciu, spomalenie cesty k vybudovaniu vlastnej línie. Len párením hlbokého rolera na priemerne hlbokého, ale  frekventného, rýchleho a štýlového rolera, môžme očakávať u odchovu udržanie hĺbky, kvality a frekvencie v žiadúcich medziach (v tom správnom výseku Gaussovej krivky). Ako protiváha hĺbky pôsobí hlavne frekvencia, prinášajúca obyčajne aj potrebný stupeň kontroly.

    V biológii a obzvlášť v genetike však nič neplatí na 100 %. Je to celé skôr o štatistike a teórií pravdepodobnosti.

 

Dobré genotypy hľadať medzi dobrými fenotypmi! (2)

    Je to pre nás zrejme tá naozaj najspoľahlivejšia cesta. Drvivá väčšina chovateľov vsádza na overovanie výkonu rodičov (pri cca 80 % párov) a mnoho prípadov potvrdzuje správnosť tejto cesty; štatisticky vyššia pravdepodobnosť dobrého odchovu, znižovanie variability, menej odpadu v budúcich generáciach.

     V tomto smere má holubárenie niečo spoločne s hubárením. Kde je jeden hríb, tam ich býva spravidla viac, treba hľadať  v prvom rade v jeho okolí. Takisto, ak sa vyskytne výborný roler, treba hľadať ďalsie v prvom rade v jeho “genetickom okolí”. Nemusí to však platiť absolútne: aj hubári dobre vedia, že ak nerastú, tak nerastú!

 

Športová a plemenná hodnota

    Športovú (úžitkovú) hodnotu holuba vyjadrujú jeho vlastné dosiahnuté výsledky, avšak jeho  plemennú (chovnú) hodnotu, predstavuje už kvalita jeho odchovu – v našom prípade športové a chovné výsledky jeho odchovu. To sú dosť rozdielne veci a preto nemusia  navzájom súvisieť (napr. športová hodnota holuba so zmrzačeným krídlom je prakticky nulová, chovná však môže byť nevyčísliteľná).

     Šampión –  je to jedinec s vysokou športovou a plemennou hodnotou. Nielen, že sám podáva vynikajúci výkon - spoľahlivo overený v priebehu niekoľkých rokov, ale aj jeho potomci z rôznych párení vykazujú podobné výsledky. Je zrejme, že takéto jedince sú, nielen v našom športe, vzácnosťou. 

    Za najväčší fenomén v našom športe je viacerými považovaná Pensomova čierna holubica PRC 53 - 514, ktorej fotografia je uverejnená v jeho knihe “The Birmingham Roller Pigeon” ( str. 85 - 2. vydanie). Po jeho smrti boli určité nejasností ohľadom jej pôvodu, ktoré ostali neobjasnené. Táto holubica nielen že sama vynikala mimoriadnou kvalitou akrobacie, ale dala aj viacerých šampiónov. Aj keď Pensom predával hodne holubov, pri niektorých z jej synov mal však poznámku – “nepredať za žiadnu cenu”. Bol si zrejme veľmi dobre vedomý toho, že je veľmi ľahko dobrý kmeň rolerov stratiť, ale ťažko je ho udržať.

    Z vyššie uvedeného vyplýva, že šampión fenomén je spojený aj s určitou stabilnosťou  a opakovateľnosťou výsledkov, preverenou časom a nie spojený iba s nejakým náhodilým víťazstvom. 

   Týmto neustálym testovaním kvality a stability výkonu holubov je dobre známy jeden z najlepších súčasných anglických chovateľov, George Mason. Jeho holuby preto v pretekoch vynikajú kvalitou akrobacie a presadzujú sa výborne aj v chove. Bývajú preto ostatnými chovateľmi vysoko cenené a inzerované   ako “Mason strain”, alebo “Mason line“. Z prehľadov klubových a celoanglických víťazstiev mi vychádzalo, že George v tomto smere už vyrovnal, ba aj prekonal rekord legendárneho Bobba Browna. Aj celkové víťazstvo v All England Roller Club v r. 2012 (1. miesto starých +10. miesto mladých) a víťazstvo v súťaži kvality akrobacie (tzv. quality points) to len plne potrvdzuje (pozri aj kap.14).

 

    Plus variant znamená vyštiepenie sa obzvlášť výkonného jedinca, ktorý to však geneticky nepredáva na potomstvo (klasickým zootechnickým príkladom je slávna maďarská kobyla Kincsem, ktorá odišla neporazená z dostihovej dráhy, nedala však ani jediného kvalitného potomka). Dosť takýchto prípadov je známych aj z chovu PH, kde sa často môzeme stretnuť aj s javom, že sa veľký víťaz preteku nepresadí v chove tak ako napr. jeho výkonnostne slabší súrodenec (“genetické okolie”!).

 

 Keď nekotrmelcujúci holub dáva dobre rolujúce potomstvo

      S týmto javom sa  možno dosť často stretnúť hlavne pri VK, ale aj BR. Pre začiatočníkov to môže byť dosť mätúce, treba však vychádzať z odlíšnej podstaty športovej a chovnej hodnoty. Zrejme tu dochádza, napriek dobrej genetickej výbave, k blokovaniu fenotypického prejavu rolovania v dôsledku nedostatočného impritingu a tréningu za mlada (napr. vyliahnutie  aj odchov len vo voliére - úplna absencia tréningu , atď).

     V súvislosti s rolermi sa traduje, že samotné kotrmelcovanie je z holubov dosť ťažko zlikvidovať (viď pretrvávanie občasných kotrmelcov u viacerých tzv. nerolujúcich plemien), ale kvalitu rolovania naopak veľmi ľahko. Mal som niekoľko jedincov BR z voliérovaných chovov, nikdy sa mi ich však nepodarilo plne rozlietať, ako by to adekvátne zodpovedalo ich kvalite. Preto na základe svojich skúseností, považujem prebehnutie impritingu a uplatnenie adekvatného tréningu už u mláďaťa za kľúčový faktor pre dokonalý rozvoj kvality jeho akrobacie (uvítam skúsenosti ostatných chovateľov). 

 

Keď sa presadí “outsider” 

   Slávny poštový holub chovateľa Fabryho, dostal meno Buion (Polievka), lebo ako o mláďati, o ňom takto rozhodol jeden renomovaný znalec pri svojej návšteve u Fabryovcoch. Ako na zlosť  tomuto slávnemu znalcovi, Buion každým svojim veľkým víťazstvom v pretekoch potvrdzoval chybu jeho úsudku; navyše zožal úspech ešte aj  na olympiáde PH. Tento “príklad” uvádzam preto, lebo dobre poukazuje na to, aké skreslené a mýlne môžu byť niekedy naše predstavy a že bez overenia nemôžeme dopredu nič úplne zatratiť.

 

    Starší a mladší jedinec v páre - vlastnosti  staršieho sa údajne viac presadia. Dosť chovateľov to zohľadňuje pri zostavovaní chovných párov a dáva do páru obyčajne nerovnako staré jedince, staršiemu holubovi mladú holubicu a naopak. Má to svoj význam z hľadiska budovania línie, pokiaľ chceme, aby sa vlastností niektorého partnera viac presadili. Veľa dobrých jedincov však už vzniklo aj ako výsledok vzájomného - často aj náhodilého spárenia sa ročiakov.  

   

Pauza pri prepárovaní holubov vzhľadom k preživateľnosti spermií v pohlavnom aparáte holubíc (aj sliepok), sa za minimálnu dobu potrebnú na spoľahlivé vylúčenie možnosti oplodnenia predošlým  partnerom, považuje doba 2 týždňov.  To je aj doporučovaná doba na rozdelenie holubov podľa pohlavia na jar - pred zostavovanim nových chovných párov (pokiaľ neboli rozdelené už cez zimu). Rekordéri v tomto smere sú moriaci, ktorých spermie dokážu prežívať v pohlavnom aparáte moriek celý jeden prirodzený znáškový cyklus (3-4 týždne)

 

Viac bočných párení, ako by sme predpokladali 

    Každý, kto strávil nejaký čas pozorovaním holubov, si iste všimol, že niekedy došlo k oplodneniu holubice aj iným holubom, ako tým, s ktorým je v páre. Zvlášť je to aktuálne pri plemene s tak živým  temperamentom, ako je Birmingham Roller. Ostatné holuby jednoducho vycítia hormonálny stav holubice v čase ovulácie a aktívne na ňu dorážajú v snahe, čím viac rozšíriť svoje gény. Jej partner to samozrejme vycíti tiež a snaží sa tomu aktívne zabrániť “naháňaním holubice na hniezdo.” Inštinktívne vie, že  holubica v snahe zaistiť dobrú génovú výbavu a rozmanitosť génov pre svojich potomkov, by ľahko mohla “podľahnuť” inému atraktívnemu nápadníkovi, čo sa v nestráženom okamžíku, niekedy aj stáva. Pre nás to znamená s týmto faktom pri bežnom chove rátať; do tejto kategórie môžme zaradiť rôzne “nevysvetliteľné vyštiepenie sa” niektorých znakov a vlastností u potomstva. Zároveň je to dobrým dôvodom pre využitie individuálnych chovných boxov, kde sú páry zatvorené až do znášky, alebo regulovane striedavo vypúšťané, aby sa predišlo nežiadúcemu páreniu. Dajú sa však aplikovať aj menej striktné opatrenia, napr. len vlastní bratia, alebo len holuby tej istej línie v jednom oddelení.  

 

 

9a) Genetika a sfarbenie operenia holubov

 

    U nás sme si pri “birminghamoch,” až príliš zvykli na bielohlavú, bielohrotú a bielochvostú kresbu.  V skutočnosti je však sfarbenie ich operenia (včítane kresby), veľmi rozmanité, čo priamo súvisí s históriou plemena. Rozmanitosť sfarbenia a kresby zdedil BR po svojich predkoch a tento stav bol počas formovania sa plemena zámerne naďalej podporovaný, pretože veľmi uľahčoval identifikáciu každého jedinca v 20 člennom kŕdli. Výsledkom toho je stav, ktorý by nejeden exteriérovo zameraný holubiar, označil za “neskutočnú strakatinu”. Na anglických  holubníkoch, aj na výstavach sa možno stretnúť s takou pestrou zmesou farieb a kresieb, že je ich ťažko vôbec opísať (pozri "birmingham rollers images" na Googli). Od celofarebných (self), s bielymi znakmi (badge), cez sedlaté (saddle), strakaté (mottle), fŕkané (spangle), tigre (tigers), s ojedinelými farebnými pierkami, až po úplne biele holuby (pure white).

   Sfarbenie operenia BR nás zaujíma aj do tej miery, že sa s ním spájajú určité letové a akrobatické predpoklady. Podotýkam, že nižšie uvedené je vzťahované len na BR, nie na iné plemená.Tak napr. sa traduje, že sústavným vzájomným párením tzv. "tvrdých farieb", medzi ktoré patria jarabé, tmavojarabé a čierne, sa postupne dopracujeme k holubom, ktoré majú tendenciu skôr k vytrvalostnému a výškovému letu a sú obyčajne skôr kratšie rolery. Naopak, vzájomným párením “mäkkych farieb” – biele, žlté, hnedé, khaki, šimle, bledé a zriedené farby, sa dopracujeme k hlbším a kvalitnejším rolerom, ktoré však budú mať problém s vytrvalosťou a výškou. (Čierne bielohlávky by potom podľa tejto teórie, mali mať ten správny pomer tvrdej a mäkkej farby!). Mnoho anglických chovateľov BR tejto teórii farieb naozaj verí a neodporúča dávať do párov jedince rovnakého sfarbenia. To je aj jeden z dôvodov, prečo tvrdia, že nemožno šľachtiť špičkovú kvalitu akrobacie a zároveň aj špičkovú farbu, či kresbu. Tiež niektoré farby sú považované za vhodnejšie na produkciu kvalitného potomstva ako ostatné. Tak napr. modré jarabé (blue check), červeno jarabé (red check), modré pásavé zriedené (dun), šimle (grizlle) a korytnačina (tortoise), sa všeobecne považujú za pomerne spoľahlivých producentov dobrého odchovu.

    Do určitej miery sa to dá vysvetliť teóriou väzieb génov do blokov a dedenia génov v týchto blokoch. To je však ľahšie pochopiteľné v prípade väzieb medzi autosomálnymi génmi, lokalizovanými blízko seba na tom istom chromozóme, ako v prípade väzieb medzi autosomálnymi génmi pre rolovanie a na pohlavie viazanými génmi pre sfarbenie operenia. V genetike sú však takéto génové interakcie známe  pod pojmom epistáza; niektorý gén dokáže ovplyvniť prejav iného génu, hoci  je ten lokalizovaný na úplne inom chromozóme. Každý z nás, kto už nejaký ten rok chová holuby, sa iste stretol s javom, že výkon po niektorom páre, bol viazaný na určité sfarbenie, alebo kresbu, často takmer identickú s niektorým predkom.

   V začiatkoch môjho chovu, pomerne spoľahlivým indikátorom dobrého výkonu bol výskyt 1-3 farebných pier vo chvoste pri čiernych, jarabých aj modrých bielohlávkoch. Pri modrých to často bola aj biela polovica štítu krídla, nepravidelne na jednej strane (oddside). Postupne sa však tieto spojitosti medzi sfarbením a výkonom z chovu vytratili, nakoľko neboli cielene upevňované.

 

   Okolo sfarbenia operenia holubov existuje veľa nejasností a nejednotnosť výkladu, chcel by som uviesť aspoň základné informácie. Je veľmi ťažko meniť zaužívané veci, aj keď sú v podstate nesprávne, alebo nepodložené… Je napr. správnejšie hovoriť o sfarbení operenia ako o farbe holubov. V tomto smere najlepší systém určenia a rozdelenia, je na základe výskytu a usporiadania pigmentových zrniek v operení holuba, tak ako to presadzoval Ing. Jiří Havlín DrSc. Pigmenty – melaniny v perí holuba sú v zásade trojaké: čierne, červené a hnedé a od nich  môžeme odvôdiť existenciu 3 pigmentových farebných radov: čierneho, červeného a hnedého. Podľa veľkosti a rozloženia pigmentových zrniek v operení rozlišujeme intenzívne rozloženie – pigmentové zrnká sú väčšie a husto rozloženené – ich prejavom sú tzv. intenzívne farby. Naopak, ak sú pigmentové zrnká malé a riedko rozložené, ich prejavom sú tzv. zriedené farby. Prechod/medzistupeň  medzi intenzívnymi a zriedenými farbami tvoria tzv. redukované (bledé) farby.

   Biele sfarbenie operenia vzniká v dôsledku neprítomnosti akéhokoľvek pigmentu v operení, takže výsledným optickým efektom je biele sfarbenie. “Biely holub” môže byť pritom nositeľom  génov pre hociktoré sfarbenie, vzorku a kresbu, avšak ich prejav - tvorba pigmentu, je geneticky blokovaná. Pri BR, aj pri PH, efekt bieleho  operenia často vzniká  vplyvom rôzných zosvetľujúcich modifikátorov, napr. šimeľ faktor v homozygótnom stave pri dominantne červených homozygotoch. Od čistých bielych (pure white) to možno odlíšiť obyčajne nejakým farebným pierkom, farebnou pigmentáciou očnej dúhovky, čí o niečo tmavším zobákom. Čisto biele holuby sú recesívni homozygoti, pričom pri tejto kombinácii génov,  epistaticky dochádza k potlačeniu prejavu ostatných génov (na podobnom príncipe epistázy ako pri recesívnej červenej – viď ďalej), takže nedôjde k tvorbe pigmentu. To sa opticky prejaví efektom úplne bieleho operenia, svetlým zobákom a tmavým okom – absenciou pigmentu v očnej dúhovke (pozri aj kap.9b).

   Modré sfarbenie operenia je v podstate len optickým klamom. Je výsledkom zvláštneho skupinkovitého rozloženia čiernych pigmentových zŕn! Tieto nie sú rovnomerne rozprestreté po celom operení, ako pri čiernej intenzívnej, ale vyskytujú sa v navzájom od seba oddelenych skupinkách, takže výsledným efektom roztrusených skupiniek čiernych pigmentových zŕn a bezpigmentových priestorov medzi nimi, je opticky modrosivá farba. Preto modrú farbu zahŕňame do čiernej rady, často označovanej aj ako modrá/čierna rada. Podobný efekt skupinovitého rozloženia pigmentu však poznáme aj pri ostatných pigmentoch a výsledkom je celkové zosvetlenie sfarbenia a zachovanie intenzívnej farby len v určitých okrskoch – priečné pásy krídiel, koncový pás chvosta, jarabosť v štítoch krídiel. Tieto označujeme ako farebné vzorky, lebo nám ukazujú o akú farebnú radu vlastne ide - viď čiernu vzorku pri modrých. Netreba si však zamieňať vzorku s kresbou. Pri vzorke (angl. pattern) ide o malú plnofarebnú plôšku a zosvetlenú zostávajúcu časť na jednom pierku (efekt vzorky vznikne až po vzájomnom usporiadaní pier), kým pri kresbe (angl. marking), ide o striedanie okrskov farebných a bielych pier v operení.

    Pre farebné vzorky platia určité zákonitostí ich vzájomného vzťahu, dajú sa zoradiť podľa určitej hierarchie. Na najnižšom stupni je bezpása vzorka – plnofarebný je len koncový pás chvosta. Na vyššom stupni je pásavá vzorka – pôvodné sfarbenie holuba skalného (divá vzorka), keď plnofarebný je koncový pás chvosta + 2 priečne pásy cez krídla. Ešte vyššie je jarabá vzorka, kde sa pridáva aj svetlá, alebo tmavá jarabosť štítov krídiel a nakoniec vzorka tmavá – skoro plnofarebné plášťové sfarbenie s výnimkou chvosta. Pri čiernej/modrej farebnej rade by sme to mohli označiť ako: čierný modrochvostý. Plnofarebné intenzívne čierne sfarbenie operenia sa prejavuje celkovým čiernym sfarbením včítane chvosta a je nadradené uvedeným farebným vzorkám, hierarchicky stojí nad nimi.

Toto hierarchické usporiadanie vzoriek platí aj pre červenú a hnedú farebnú radu.

    Z praktického hľadiska si treba uvedomiť, že vzorky nie sú viazané na pohlavie, nezáleží teda, od ktorého rodiča ju potomok zdedí; pre uplatnenie je dôležité iba jej postavenie v hierarchii vzoriek. Takže vždy sa z príslušného alelického páru prejaví gén, pre vzorku stojacu vyššie v opísanej hierarchií. Ináč povedané, najvyššia vzorka sa nedá utajiť. Každý jedinec, holub aj holubica, môže byť zároveň aj nositeľom druhého génu, stojaceho nižšie v hierarchií, ktorý je však prekrytý vyšším génom. Preto platí pravidlo, že pri párení sa môže u potomstva vyštiepiť hociktorá nižšie stojaca vzorka, ale nemôže sa vyštiepiť žiadna vyššie stojaca vzorka, než akú majú rodičia. Preto napr. bezpásavosť sa môze vyštiepiť pri hociktorej kombinácií vzoriek – pravda len za predpokladu, že jej nositeľom sú obaja rodičia a potomok ju zdedí od oboch v homozygótnom stave (recesívny homozygot). V heterozygótnom stave by ju prekryla hociktorá z vyššie stojacích vzoriek.  Bezpásy pár však nemôže v žiadnom prípade dať pásavé, jarabé, alebo tmavé mláďa, pretože žiadny taký gén pre vzorku nemá vo svojej výbave. Podobne by sme mohli pokračovať s pásavou vzorkou, jarabou a tmavou. Obecne platí, že čím je gén pre vzorku vyššie v hierarchií, tým viacej hierarchicky nižších génov je schopný prekryť. 

 

   Červené sfarbenie operenia sa môže vyskytovať ako dominantne červené - popolavé (ash red - čítaj "aš red,") typické pre poštové holuby, ktoré je viazané na pohlavie. Názov dostalo od toho, že chvost a letky sa pritom javia  ako slabo namodralé, popolavé (ash). Okrem neho existuje aj recesívne červené sfarbenie, neviazané na pohlavie, pri ktorej sú letky aj chvost červeno sfarbené.  

  Z praktického hľadiska si treba uvedomiť, že pri viazanosti na pohlavie je holubica nositeľkou iba tých génov pre sfarbenie, ktoré na nej priamo vidíme.

Je to tým, že holubica má iba jeden pohlavný chromozóm, teda nemôže v tomto smere pred  nami nič schovať na druhom chromozóme. Holub má však dva pohlavné chromozómy, preto môže byť nositeľom druhého recesívneho génu; my však môžeme vidieť iba prejav dominantného génu, ten recesívny je ním prekrytý. Heterozygot dokáže  utajiť čast svojho genotypu.

   Dominantne červeno-popolavý holub môže byť homozygótne založený  (čo spoznáme podľa celkového svetlejšieho sfarbenia hlavy, svetlých letiek a chvosta – tzv. vymytie popolavého sfarbenia letiek a chvosta, ako aj absencia čiernych škvŕn v operení). Alebo môže byť heterozygotom, s prekrytým faktorom pre sfarbenie z čiernej/modrej, alebo z hnedej rady, čo v tomto prípade spoznáme podľa popolavej farby letiek a chvosta a čiernych pignentových škvŕn v operení (vekom zvyknú pribúdať a rozšírovať sa). Všetko potomstvo po homozygótnom dominantne červenom holubovi, bude bez ohľadu na farbu holubice červené, po heterozygotovi sa môže vyštiepiť aj recesívne založené sfarbenie.

   Červenopopolavá holubica (na rozdiel od holuba, je bez škvŕn, alebo len s tmavohnedými škvrnami v operení), vždy odovzdá faktor pre toto sfarbenie synovi, ktorý bude vždy červenopopolavý, bez ohľadu na sfarbenie otca. Pre dominantné sfarbenie viazané na pohlavie je typické striedanie generácií – holubica dedí po otcovi a odovzdáva synovi, t.j. farba “skáče” z deda na vnuka.

 

    Recesívna červená nie je "pravou farbou"; na rozdiel od dominantne červenej, modrej/čiernej a hnedej, nie je podmienená génom pre sfarbenie, ale recesívnym génom modifikátorom (viď ďalej), preto sa môže prejaviť len v homozygótnom stave. Modifikátor nedokáže farbu vytvoriť, len ju dokáže zmeniť/modifikovať, v tomto prípade na červenú. Recesívna červená má tú zvláštnosť, že napriek tomu, že hoci je recesívne podmienená, v homozygótnom stave dokáže epistaticky prekryť všetky ostatné farby, vzorky (a zrejme aj väčšinu ostatných modifikátorov), preto sa prejavuje jednotným plášťovým sfarbením, bez pásov, alebo jarabostí.  Recesívna červená je často spojená s génom pre strakatosť, čo spôsobuje, že mláďatá často pri preperovaní postupne vybieľujú a červená farba ostáva viac menej sústredená na sedlo (sadle),  zvonček na chrbte (bell neck), alebo len na krk a hrvoľ (ring neck); zbytok tela je skoro biely, s ojedinelými červenými pierkami.

    Gény pre "redukovanú (bledú) farbu" (od agl. reduced - čítaj “ridjúsd”) aj pre "zriedenú farbu" (angl. diluted – “diljutid”) sú recesívne a viazané na pohlavie. Nositeľov tohto faktora možno spoznať už pri vyliahnutí - podľa páperia. Mláďatá sa liahnu  s veľmi krátkym, riedkym páperím, alebo úplne holé. Ak nemá ani jeden z rodičov zriedenú, alebo redukovanú farbu, potom holé mláďa bude samička, pretože recesívny prekrytý gén mohla ziskať iba od otca. Ak je nositeľom faktora pre zriedenú, alebo redukovanú farbu holubica, čo je na nej aj vidno, potom holé mlaďa môže byť iba samček – recesívny homozygot, za predpokladu, že aj otec je nositeľom takéhoto recesívneho faktora. Ináč by sa nemohol uplatniť recesívny gen po matke; potomok by síce bol jeho nositeľom, ale presadil by sa len dominantný gén od otca.

    Modrá zriedená sa nazýva striebornou (angl. dun - čítaj “dan” - šedohnedá, podľa hnedého odtieňa, ktoré pritom zosvetlená modrá získavá), červená zriedená žltou, (pri červenej dominantnej sa zvykne, kvôli odlíšeniu, nazývať aj krémovou), hnedá zriedená khaki.

U tej sa najviac prejavuje úbytok pigmentu aj oslabenie kvality operenia. Khaki sfarbené operenie je najviac citlivé na vyblednutie od sĺnka, na opotrebovanie letiek  a odolnosť voči dažďu. Khaki jedinec pred preperením a po preperení vyzerá ako úplne iný holub.

     Farebnosť operenia môže byť modifikovaná aj ďalšími génmi - modifikátormi, obyčajne v smere zosvetlenia, stmavenia, alebo zmeny farebného nádychu. Ich prejav môže byť sám o sebe dosť rozmanitý, ale veľmi závisí aj od toho, s akou farbou a vzorkou sú spojené. Pri holuboch sa uvádza vyše 30 takýchto modifikátorov.

 

Dominantné autosomálne modifikátory (neviazané na pohlavie)

Grizzle (šimeľ, beloš)  je zrejme najznámejším dominantným modifikátorom, neviazaným na pohlavie. Nerozhoduje, či je jeho nositeľom otec, alebo matka; môže sa preniesť na mláďatá obojého pohlavia. Šimeľ faktor spôsobuje dosť výraznú zmenu sfarbenia, v dôsledku “vyťahovania pigmentácie” smerom ku špičke pera. Výsledným prejavom je celkové zosvetlenie/vymytie farby operenia, s výnimkou špičiek krídiel, konca chvosta a hlavy. Pri homozygótnom založení spôsobuje ešte výraznejšie zosvetlenie do podoby bocianika – ako pri budapeštianskych.

    Typické sivé šimle, ako si ich bežne predstavujeme, vznikajú v kombinácií s modrou pásavou. Najväčši zosvetľovací efekt má šimeľ faktor pri červenom dominantnom sfarbení, čo je dané vzájomne opačným  rozložením pigmentu; dokáže ho zosvetlit na jemnú svetlokrémovú šupinatosť. Anglo - americká literatúra v rámci grizzle rozoznáva aj tiger grizzle a tiež white grizzle – čo je takmer biely holub s ojedinelými farebnými - zosvetlenými pierkami. Naopak pri tiger-šimľovi sa môže niekedy celý efekt zosvetlenia prejaviť iba na niekoľkych pierkach najčastejsie na krku, pripadne aj inde. Nemá obyčajne vplyv na farbu chvosta  – tmavý tiger/šimeľ.  Aj pri ňom platí, že jedinec, ktorý má už na hniezde skoro typický vzhľad tigra – bude po preperení obyčajne príliš svetlým.

   Existuje aj neúplne dominantný šimeľ (Undergrizzle factor), ktorý spôsobuje čiastočne zosvetlenie letiek, kormidlových pier, viditeľne až pri prehliadke v ruke (dosť časté u PH).

   Korytnačina (tortoise) je šimeľ faktor v spojení s tmavou jarabosťou, preto je celkové tmavšia a farebnejšia ako šimeľ na modrej pásavej – objavuje sa pritom aj prímes hnedej farby, čím sa môže dosť podobať na almond - mandľové sfarbenie. 

   Indigo je ďalší dominatný faktor neviazaný na pohlavie, takže je s ním ľahko pracovať, podobne ako so šimľom. Má afinitu k farebnej vzorke – pásy, jarabosť, do ktorých vnáša červeň, kým ostatnému sfarbeniu dodáva ešte výraznejší hĺbší nádych. Indigo môže mať veľmi rôzne prejavy, v závislosti od toho, s čím sa kombinuje. Niekedy je ho dosť ťažké, alebo nemožné identifikovať (pri hnedých a dominatných červených). Najľahšie je ho sledovat pri modrých - vnáša červeň do pásov a jarabosti, pričom ešte prehĺbuje modrý odtieň mimo nich. V homozygótnom stave dáva ešte výraznejší efekt, takže môže úplne imitovať červené sfarbenie (červené holuby s   atramentovomodrým chvostom). V povedomí chovateľskej verejnosti sa indigo obyčajne spája len s atraktívnym andalúzskym sfarbením -  atramentovomodré sfarbenie s nábehom na šupinatosť (pri kombinácii spraed faktora a jarabej vzorky).  

     Dominantný opál faktor nie je viazaný na pohlavie, (dedenie podobné ako pri šimľoch a indigo). Spôsobuje zvláštny načervenalý nádych operenia, hnedé sfarbenie priečnych pásov krídiel (podobne ako pri bronzovom faktore), alebo len tenký úzky hnedý lem po okraji pásov, pri ich takmer úplnom vybielení. Môže mať veľmi široký rozsah odtieňov. V homozygótnom stave je to však letálny faktor (mláďatá odumierajú už vo vajíčku).To značí, že prežijú iba heterozygótni nositelia tohto faktoru. Pri ich vzájomnom párení bude asi 1/4 odchovu dominantných homozygotov - odumrú vo vajíčku, 1/2 odchovu bude heterozygotov - podobná rodičom, 1/4 bude bez tohto dominantného faktoru. Pri zameraní sa na takto podmienené sfarbenie je teda vhodnejšie páriť ich na iné farby, ako medzi sebou a získať tak zhruba 1/2 heterozygotov po každom z nich.    

    Z ďalších známych dominantných autosomálnych modifikátorov - uvediem aspoň: Dirty (čítaj "derty" - špinavý, nečistý), prejavujúci sa čiernym sfarbením nôh a zobáka už u holiatok. Sooty (čítaj "súty" - začadený), rozmazuje jarabosť štítov a zároveň vnáša farbu do letiek. V angloamerickej literatúre sa takto modifikované sfarbenie pri červených jarabých  zvykne označovat aj ako jahodové (angl. strawberry čítaj - "stróbery"), pre určitú podobnosť sfarbenia štítov so zrelým plodom jahody.

 

Recesívne autosomálne modifikátory  

   Recesívny opál zosvetľuje a mení odtieň do červená tak, že niekedy nevieme určiť, či ide o modrého, alebo červeného holuba, Smoky - dymový, stmavuje farbu, ale zosvetľuje zobák, Milky - mliečny, Ice – ľadový, Pencilled – šupinatý atď. Sem patrí aj modifikátor pre recesívnu červenú.

 

Dominantné modifikátory viazané na pohlavie 

     Almond je asi najstarším a najznámejším dominantným faktorom viazanym na pohlavie. Spôsobuje tmavé škvrny, roztrúsené v operení (speckled), ktorých vekom pribúda, takže aj holuby s pribúdajúcimi rokmi celkove tmavnú. Klasický almond, s ktorým sa predstava chovateľskej verejnosti najčastejšie spája, sa dosahuje v spojení s červenou farbou a bronzovým faktorom. V homozygótnom stave však almond spôsobuje slepotu. Odporúča sa preto párenie červených almond holubov na holubice modré pásavé a jarabé zriedené. V rámci almond existuje séria subfaktorov (Qualmond, Faded, Hickory, Sandy, Frosty, Chalky), z ktorých asi najvýznamnejší je Faded (čítaj "fejdid" - vyblednutý), vzhľadom na jeho rozlíšenie od zosvetľujúcich modifikátorov a od zriedených a redukovaných farieb.

    Spread je ďalším veľmi zaujímavým dominantným génom viazaným na pohlavie, s ktorým sa bežne možno stretnúť pri BR aj PH (čítaj “spred” - rozotrieť, rozšíriť). Je to modifikátor farebných vzoriek, ktoré rozťahuje/rozotiera na celé operenie. Výsledkom je však už o niečo svetlejšia farba operenia ako pri intenzívnej farbe (iné usporiadenie pigmentov, iný odraz svetla), takže ostávajú pritom viditeľné priečne pásy a koncový pás chvosta. Tak napr. z modrej čiernopásej vplyvom spread vznikne zvláštná sivočierna farba s viditeľnými čiernymi pásmi na krídlach a na konci chvosta. Z červenej jarabej vplyvom spread vznikne zase „jahodovej podobné“ sfarbenie – s rozmazanou  jarabosťou štítov. Spread dokáže epistaticky prekryť farebné vzorky, v hierarchií stojí nad nimi, ale k vzorkam ho nezarátaváme – je to celkom iný a inde lokalizovaný gen. Chcel by som poukázať na skutočnosť, že síce tak pri sooty, ako aj pri spraed,  dochádza k rozmazaniu vzorky štítov, ale napr. pri červených  jarabých by zrejme drvivá väčšina chovateľov  označila nositeľa sooty faktoru za plavého holuba (mealy - "mily"), kým nositeľa spraed faktoru skôr za  červeného “kapráča” (red check - "red ček").

       Kresbou označujeme rôzne kombinácie bielych a farebných okrskov pier v operení, ktoré môžu byť pravidelné a konvenčne zaužívané, napr. už spomínaná bielohlavosť, bielohrotosť, bielochvostosť, ďalej briadka, lyska, straka, sedlatosť, atď, alebo nepravidelné, nekonvenčné. Pri tigrovaní ide o výskyt jednotlivých farebných pierok v bielom operení (svetlý tiger), alebo bielych pierok vo farebnom operení (tmavý tiger). Pri roztrúsení farebných škvŕn v bielom operení, alebo naopak, hovoríme podľa ich veľkosti a usporiadania o fŕkanosti, alebo strakatosti (spangle, mottle; čítaj "spandžl, motl").   

   Strakatosť súvisí s dominantným autosomálnym génom Baldhead Pied (čítaj “boldhed pajd”), spôsobujúcim  biele sfarbenie hlavy a biele špice krídiel (pri PH označované len krátko pied - strakaté). Názory, nakoľko tento gén ovplyvňuje zároveň aj bielochvostosť, sa už tomto  smere rôznia - pre pomerne častý výskyt farebných a tzv. zmiešaných chvostov.

    Do súvisu s ním sa však dáva výskyt tmavého oka (bull eye “bul aj” - býčie, volské oko) u bielohlavých holubov. Nie je to úplne prebádaná oblasť, je možný rôzny výskyt a prejav kresby v rámci jednotlivých plemien, aj v rámci jedného plemena. Predpokladá sa vplyv aj ďalších faktorov, lebo existujú aj bielohlavé plemená bez tohoto génu. Pre bielochvostosť však existuje aj samostatný gén, ktorý spôsobuje biely chvost pri farebných holubov - White Tailed (“wait tajld”).

 Lesk býva označovaný aj ako tzv. štrukturálna farba, lebo súvisí so zvláštnou štruktúrou peria, ktorá spôsobuje odraz a rozklad svetla. Farebný efekt vzniká na úplne inom podklade ako pri tzv. pigmentovych farbach  - preto napr. ten zelený a fialový lesk na krku.      

   Ovládanie základov genetiky sfarbenia operenia má aj svoj praktický význam: napr. možnosť overenia si rodokmeňa – či sa po daných rodičoch ozaj mohlo vyštiepiť určité sfarbenie, alebo farebná vzorka potomka; overenie si prípadných spojitostí medzi sfarbením a výkonom, ich uplatnenie pri zostavovaní chovných párov, napr. vhodné kombinácie “mäkkych a tvrdých farieb” na stabilizáciu akrobacie, aj na zabránenie úbytku pigmentu – čo úzko súvisí s kvalitou operenia.

    V súvislosti so sfarbením operenia si vždy treba uvedomiť a z toho aj vychádzať, ktorý z 3 druhov pigmentu je základom sfarbenia, t.j. o ktorú farbu a v akej forme ide (v intenzívnej, bledej -redukovanej, alebo zriedenej), ďalej o akú kresbu a vzorku ide. Napomôže nám v tom prípadná pigmentácia, hlavne v okrskoch typických pre vzorky (koniec chvosta, krídelné pásy, jarabosť štítov). V prípade celkového zosvetlenia sa môže jednať o zriedenú, alebo bledú - redukovanú farbu, alebo o možný vplyv niektorého zo zosvetľujúcich modifikujúcich faktorov. Vo väčšine prípadov si vystačíme s takýmto rozborom a popisom zisteného stavu. V praxi sa asi najviac zamieňa bledá hnedá a zriedená modrá, pásavá aj jarabá. Ľahko sa prehliadne aj indigo faktor – napr. často len nahrdzavelé pásy, tiger/ šimeľ, alebo neúplne dominantný šimeľ (undergrizzle) - napr. len 2-3 svetlé pierka na krku, atď. Niekedy je však farebný prejav pri rozličnom genetickom založení tak podobný, hlavne pri zosvetľujúcich faktoroch, že rozlíšenie by si vyžadovalo testovacie párenie. Je však stále lepšie snažiť sa popísať aktuálny stav, aj s možnými alternatívami, ako vymyšľať pre každý možny variant nejaké nové módne pomenovanie, výsledkom čoho je naprostý miš-maš v tejto problematike.

    (Pre tých, čo sa chcú serióznejšie zaoberať touto problematikou, uvádzam linky na stránky Rona Huntleyho, Arifa Mumtaza a Franca Mosca; viď kap.16)

 

Moje skúsenosti s čiernymi bielohlávkami

    Prvý typický čierny bielohlávok s bielym chvostom a bielymi letkami sa mi vyštiepil po tmavom jarabom koncovom holubovi a čiernej strakatej holubici od p. J. Kissa. Nakoľko patril medzi mojich najlepších rolerov, tak ma to inšpirovalo začať pri ňom s líniovou plemenitbou. Ostatní súrodenci boli väčšinou viac menej strakatých hláv, alebo len s bielou čiarkou v zátylku; všetko koncoví, ale často so zmiešanými farebnými a bielymi perami vo chvoste (mixed tail). Menej ich bolo strakatých po matke, s menším podielom bielej farby. Za použitia príbuzenskej plemenitby a neskôr postupným vyhľadávaním vhodných nepríbuzných, podobne kreslených jedincov, sa mi v pomerne krátkom čase podarilo tuto kresbu stabilizovať. Zistil som, že existujú určité súvislosti  v prejavoch tejto kombinovanej kresby. Holuby, ktoré mali čiernu aj jednu, alebo dve primárne letky, mali obyčajne menší podbradník, čierny spodok a väčší nábeh na čierny kostrč, alebo čierne perá vo chvoste (viď fotopriloha - môj starší chovný holub "Pierko" 5059 na diplome KCHL). Naopak, holuby s 3-4 bielymi druhoradými letkami mali prevažne väčší podbradník, alebo až biely klín smerujúci nadol na hrvoľ. Biela farba pribúdala aj do okrajov štítov a zasahovala vyššie na prsia. Najlepšiu kresbu majú obyčajne holuby s jednou, alebo 2 bielymi aj druhoradými letkami; primerane veľký podbradník a pomerne čistý spodok (v rámci povolenej úpravy pred výstavou). Holuby s presne oddelenými čiernymi druhoradými a bielymi primárnymi letkami mávajú obyčajne ešte dosť veľa čiernej farby na spodku – väčšinou  majú čierne tie perá, ktoré sú podkladom pre tzv. supie perá u papučatých plemien. Niekedy sa vyskytuje aj tzv. prehodená biela letka v druhom rade, čo sa tiež zvykne dosť dediť. Pri športovo zameraných holuboch sú to všetko druhoradé veci, ale pomerne prísne trestané na výstavach. Dobrému rolerovi dokážem pardonovať nepresností v kresbe, naopak, ideálne kreslený jedinec nemá u mňa miesto, pokiaľ nespĺňa kritériá výkonu.

   Zvykol som žartom vravievať, že holub môže byť aj zelený, len nech lieta podľa mojich predstáv!

    Problém je však v tom, že o rôzne nepravidelne strakaté jedince nie je záujem zo strany ostatných chovateľov. Až na ozaj pár výnimiek, každý dá radšej  prednosť atraktívnym bielohlávkom. Nie že by som bol nejako komerčne zameraný; veľa holubov som rozdal začiatočníkom s tým, že si ich zoberiem späť, len keď ma k tomu nejaké nepredvídané okolností donútia. Pokiaľ však máte prelietaného nadbytočného holuba, o ktorého nie je záujem len kvôli jeho neatraktívnej kresbe, núti vás to usmerniť selekciu patričným smerom. Začal som preto uplatňovať prvú selekciu na príliš nepravidelnú kresbu už na hniezde, hoci pri tom určite odišlo mnoho dobrých rolerov. Stále ich však ostávalo dosť aj z tých krajších. Tradične si objednávam 50 obručiek, pričom odchovávam priemerne 20-25 mláďat z 1. aj 2. liahne. To ma potom núti robiť včasnú a patrične tvrdú selekciu, aby som mal nové obrúčky aj pre už početne menšiu 3. a  prípadne aj 4. liaheň.     

    

Moje skúsenosti s červenými bielohlávkami

    Dlhú dobu sa mi nedarilo rozchovať červené holuby, napriek tomu, že som vždy mal nejakého červeného jedinca a používal ho v chove. Pri párení do jarabých, výsledkom boli len nahnedlé pásy u niektorých kusov, na čiernych to nemalo vplyv na sfarbenie. Až v čase keď už som nemal na holubníku žiadneho červeného samčeka, sa mi po čiernom páre vyštiepil pekný bielohlavý červený frkaný holub. Na hniezde sa však spočiatku javil ako červenoplášťový so svetlou podsadou, až potom postupne vybielil. V tom istom roku dal tento pár ešte jedného podobného jedinca. Rok predtým, ani rok potom, som už žiadne červené mláďa po tomto páre nedostal. Podotýkam, že hoci boli obaja rodičia čierni,  mali  však červeného jedného zo svojich rodičov, takže boli nositeľom recesívnej vlohy. Veľmi podobnú červenofrkanú holubicu, taktiež odchovanú po čiernych rodičoch, mi k môjmu holubovi daroval priateľ Ing. Martin Krešák (pôvod J. Veselý-A. Rieder). Tento červenofrkaný pár, ktorý vyzeral akoby bol zostavený z vlastnych súrodencov - obaja bielohlaví s tmavými očami, veľmi podobného typu aj frkanosti, som vystavil  na CV v Trenčíne. Obaja patrili medzi celkom slušných rolerov, ale kvalita potomstva presahovala  úroveň rodičov. Po tomto páre pochádzala napr. červená holubica 713 s rozdielne sfarbenými očami, jedna z mojich najlepších rolerov, na ktorých rád spomínam. Známy prešovský chovateľ p. Jozef Hnát, ako rozhodca preteku, bol ňou doslova ”unesený”. Časť z ich odchovu bola vybieľujúca (sedlo, zvonček na chrbte, farebný krk), pri ich párení do čiernych sa však dedila naspäť dobrá kresba. Podľa mojich skúseností, je však pri červených BR ťažšie dosiahnuť typickú kresbu než pri čiernych. Zrejme to súvisí s vyššie uvedenou spojitosťou s génom pre strakatosť. Na hniezde zvyknú mať strakatú hlavu, čo sa niekedy neskôr vybieli, farebný chrbát, kostrč aj perá vo chvoste, ktoré im už zostanú. Takisto viac problémov býva aj s farbou očí - často nerovnako sfarbené a falošne perlové oči. Všetko sú to znaky typické pre recesívne červené BR.

    V čase písania tohto textu, mám už na holubníku (aj u priateľa J. Tirpáka) celú novú generáciu červených dominantných:  jarabých, “jahodových” (z angl. strawberry – čítaj “stróbery”, čo je  označenie pre červené jarabé s rozmazanou jarabosťou štítov - vplyvom “sooty” faktoru), plavých, krémových zriedených aj šimľov, hlavne po originálnom anglickom plavákovi od T. Bagleyho. Podobný  odchov sa ukazuje aj po červených holuboch z  línie červeného “15” od G. Masona. Vzhľadom na to, ako sa dosiaľ výkonostne v pretekoch a v chove presadzujú, mohol by byť dostatok materiálu aj na štúdium červenej dominantnej farby.  Musím však zaklopať – len nech sa nič mimoriadneho neprihodí - čo je asi nočnou morou každého chovateľa.    

 

 

9b) Genetika a sfarbenie očí

 

    Nedá mi, aspoň stručne sa nezmieniť aj o tejto problematike, nakoľko je pri BR veľmi aktuálnou. Základným východzím typom je žlté oko divého holuba skalného. Vzniká tým, že na prednej strane dúhovky (iris) sa nachádzajú pigmentové bunky so žltým pigmentom. Odrazom svetla od nich, vzniká dojem žltého oka. Pokiaľ sú bunky vyvinuté, ale pigment chýba, svetlo sa odráža od prázdnych buniek a vzniká dojem perlového oka, chovatelia PH ho zvyknú nazývat aj sklenné oko. V závislosti od stupňa prekrvenia a usporiadania krvných kapilár v dúhovke, dohádza k ich presvitaniu a oči ziskávajú k tomu aj rôzne odtiene červenej farby. Pokiaľ však pigmentové bunky na prednej stene dúhovky chýbajú, svetlo sa odráža až od zadnej čierno pigmentovanej plochy dúhovky a vzniká dojem tmavého, ľadníkového, či vikového oka (angl. bull eye - býčie/ volské oko). Existujú určité väzby medzi génom pre strakatosť (pied) a výskytom tmavého oka. Preto pri rôznych prejavoch a stupňoch strakatosti je aj väčší výskyt tzv. lomených očí (heterochrómia - určitý výsek dúhovky má iné sfarbenie ako ostatná časť) a takisto nerovnako sfarbených očí (napr. jedno oko tmavé, druhé žlté, alebo perlové), čo sa zvykne aj dosť silne ďalej dediť. Geneticky najdominantnejšie sa javí žlté oko, takže najväčšie problémy ohľadom očí, môžte očakávať po zaradení jedinca s jedným žltým okom. Perlové oči sú na tom o niečo lepšie, lebo stoja bližšie k tmavým. Preto pri párení tmavookých holubov s perlookými, môžete skôr dostať tmavooké potomstvo, ako je tomu pri ostatných kombináciach. S falošne perlovými očami sa môžme stretnuť hlavne pri červených holuboch, napriek prítomnosti pigmentu, oko vyzerá na prvý pohľad ako perlové.

    Dva nerovnakooké jedince môžu dať odchov aj s rovnakými očami, ale ich percento môže byť rôzne pri každom páre. Podľa môjho názoru, výsledok záleží aj od toho, či sa jedinec s rôznymi očami vyštiepil rovnakookým rodičom, alebo pochádza z chovu, kde sú nerovnako sfarbené oči už priam zafixované. Tieto väzby sú však ešte dosť neprebádané a zrejme sa pritom uplatňuje vplyv viacerých faktorov, napr. stupeň heterozygotnosti, vplyv génov pre strakatosť a typ kresby, vplyv génov pre sfarbenie operenia (viac problémov s očami pri červených holuboch), atď. Lietajú a rolujú holuby so všelijakými očami; pokiaľ však chcete holuby aj vystavovať potom nastane problém, čo vybrať na výstavu. Niekedy sa rozdielne sfarbené oči dajú zistiť už na hniezde - pred vyletením, iné vady očí sa však dajú zistiť až po ich úplnom vyfarbení.

    Najviac prepracovaný systém posudzovania kvality holubov na základe očí majú chovatelia PH. Okrem rozvrstvenia farebných krúžkov, ich hrúbky, tvaru a výraznosti farieb sa oceňujú hlavne tzv. očné znaky.

   Krúžok korelácie – je najvnútornejší krúžok dúhovky obkolesujúci zreničku oka – pupilu; často býva výraznejší vpredu a dole. Jeho hrúbka, tvar a farba určuje dispozíciu holuba pre dlhé trate a chov. Zásadou je nedávať do párov holuby s rovnakými očami, ale vhodne doplňovať  -  s cieľom reparácie kružku korelácie u potomstva. Existuje dokonca celá kniha o očnej teórii pri poštových holuboch (Bishop, 1965).

 

                                  

 9c) Genetika a niektoré pernaté útvary

 

     V určitom období, v začiatkoch plemena, mala značná časť BR operené nohy. Súčasný platný EU štandard však vyžaduje holé neoperené nohy. Hlbšie siahajúce operenie behákov, hlavne na vnútornej strane, je obyčajne známkou celkove bohatého  operenia. Pred výstavou je potrebná jeho úprava, aby neprečnievalo spod obrúčky.

   Vo všeobecnosti sa operené nohy javia ako parciálne dominantné vôči holým nohám. Dominantný je aj zvýšený počet kormidlových pier. Preto prvá generácia krížencov BR s VK máva operené beháky (ale nie prsty) a vždy vyšší počet pier ako 12, pričom väčšinou nosia krídla pod chvostom, niektoré ich však nosia aj na chvoste. Za pozornosť však stoja aj výborné letové a akrobatické vlastnosti týchto krížencov. 

     Pri párení späť do VK je však u potomstva tendencia k riedšiemu opereniu nôh a hlavne k holým prstom. Vhodne vybrané typy BR by však mohli celkom dobre poslúžiť na zlepšenie akrobatických a  letových vlastností VK, hlavne robustnejších typov s bohatším operením nôh (možný nežiadúci podiel krvi debrecínskych alebo perzských kotrmeliakov).

    Chochlík a žabó sú recesívne vôči hladkému opereniu, preto sa prejavia len vtedy, ak sú obaja rodičia nositeľom príslušnej vlohy. Ich výskyt v populácii BR je dnes už veľmi zriedkavý, ale zaznamenaný (viď napr. známy holub L. Bezance v knihe G. Dextera).    

 

 

10) Zdravotná starostlivosť v chove BR

 

   O tejto téme už bolo dosť popísané, napriek tomu by som chcel zdôrazniť hlavne nutnosť komplexného prístupu k problematike a vypichnúť niektoré aspekty. Všeobecne majú chovatelia  tendenciu zužovať celú problematiku na vakcinácie, odčervenie, prípadne podanie antibiotik. To je však len určitý výsek z celého komplexu opatrení. Celý komplex začína už držaním primeraného stavu holubov - vzhľadom ku kapacite holubníka, suchým vzdušným holubníkom, správnym kŕmením a hygienou kŕmenia, napájania, starostlivosťou aj o vonkajšie prostredie holubníka (dvor, strecha, odkvapové žľaby, atď.), to všetko doplnené veterinárnymi opatreniami.

     Dobre nastavený zdravotný systém sa prejavuje tým, že v chove sa dlhodobejšie  nevyskytujú žiadne závažné ochorenia holubov, nevyskytujú sa závažnejšie poruchy plodnosti, holuby sú schopné dosahovať vrcholnú formu, úhyn mláďat je ojedinelý, skôr ide o vyradenie zaostávajúcich jedincov. Pri preplnenom holubníku je ťažko udržat dobrý zdravotný stav holubov, chovateľ si obyčajne musí pomáhať častejšim podavaním, až zneužívaním rôznych prípravkov, hlavne ATB.

(K holubníku a kŕmeniu holubov sa zmieňujem nižšie, v samostatných kapitolách).

   Pokiaľ ide o výskyt ochorení ich zdrojom bývajú, v našom prípade, hlavne cudzie holuby, či už zaletené, alebo donesené jedince a výstavy. Veľmi dôležitá je čím skoršia eliminácia zaleteného holuba z holubníka, a karanténa donesených holubov a po výstavach, prípadne aj základné laboratórne vyšetrenie a preventívne preliečenie v rámci karantenizácie. Z prenosných ochorení býva takto najčastejšie zavlečená infekčná  nádcha (čes. rýma) holubov, herpesvírusová a paramyxovírusová infekcia.

   Najťažšie je zabrániť zavlečeniu a zbaviť sa nádchy, pre jej typický vleklý charakter ochorenia. Najlepšie čo môžeme v tomto smere urobiť je udržiavanie dobrého zdravotného stavu a posilňovanie prirodzenej imunity holubov. Zatiaľ neexistuje žiadna špecifická vakcinácia; účinnosť vakcinácie proti mykoplazmóze, aj efekt podávania ATB je pri nádche dosť problematický. Podľa epizootologickej situácie zvážiť systém vakcinácie proti herpesviróze a paramyxoviróze. V prípade ohrozenia doporučujem vakcinovať dospelé holuby 2x ročne a mláďatá už na hniezde – optimálne tak týždeň až 10 dní pred odstavom, keď sú ešte rodičmi plne krmené. Odstav už sám o sebe môže znamenať pre mláďatá určitý stres. Mláďatá preočkovať najneskôr 2-3 týždne pred výstavou, aby šli na výstavu v plnej imunite. Pre odčervovanie a prevenciu kocidiózy je najvhodnejšie zimné obdobie, po akcii potrebujeme zabezpečiť dôkladne odstránenie trusu. Okrem toho niektoré antihelmintiká môžu spôsobiť deformáciu letiek, pokiaľ sú podávané v čase preperovania. Naopak, proti niektorým druhom ektoparazitov spôsobujúcich vypadávanie peria (hrvoľ, šija), je najlepšie zasiahnuť opakovane práve v období preperovania. Nezabúdajme, že vývoj najbežnejších ektoparazitov holubov, čmelíkov a všeniek, začína pri priemernej teplote okolo 10° Celzia. Dobre je zachytiť ich prvé generácie, ináč sa stihnú veľmi rýchlo premnožiť; problémy sú potom hlavne v neskorom lete. Pozornosť venovať hlavne rôznym škáram, štrbinám, spojom, najvhodnejšie a najjednoduchšie je ich zatrieť vápnom.

  Prípravky proti trichomoniáze nie je vhodné podávať tesne pred párením – majú značne negatívny vplyv na plodnosť samčekov. Oveľa lepšie je ich preventívne podať až po znáške, v čase sedenia na prvej násade.

   V niektorých chovoch bývajú značné problémy s oplodnenosťou prvých vajíčiek a kľuvaním mláďat. Obyčajne u holubíc s nedostatkom pohybu, výdatne krmených, ale pritom s nedostatkom biologicky účinných látok a minerálií, dochádza k tomu, že sa prvé mláďatá nevyliahnu z vajíčiek, alebo nevstrebajú žltkový váčik. Preto po zime, hlavne ak boli holuby zatvorené a sú v ruke ťažké, je vhodná odtučňovacia kúra pomocou horkej soli (Pensomova, Glaubergova), pridanej do pitnej vody. Tieto vyvolajú hnačku a telo sa tak zbaví prebytočného balastu. Ideálne je, ak holubom  môžeme potom poskytnuť prelet, rekondičny tréning a adekvátnym kŕmením ich rýchlo dostaneme do dobrej chovnej formy. Vitamíny je najlepšie doplniť vo forme naklíčeného obilia, zeleného, alebo vo forme kombinovaného vodorozpustného prípravku. Nerozpustné praškové prípravky môžeme aplikovať na zrniny, po ich navlhčení jedlým olejom a dôkladnom pretrepaní v zatváracej nádobe.

  V každom prípade sa snažiť podložiť podkladky problematickým holubiciam, ktoré sa nenaniesli, a neskôr im podložiť mláďa, takisto aj holubiciam, ktorým sa z rôznych príčin nevyliahli mláďatá - kvôli nabehnutiu prirodzeného pohlavného cyklu. Po odchovaní mláďaťa sa u časti holubíc zvykne stav spontánne upraviť. Už po 10-12 dňoch sedenia na vajíčkach im môžeme podložiť väčšie obrúčkované mláďa; obyčajne vydržia sedieť na vajíčkach o deň, dva dlhšie, aj v závislosti od toho či sú vajíčka oplodnené a cítia pohyb vo vnútri. To však môže byť individuálne.

   V zime je vývoj endoparazitov vo vonkajšom prostredí spomalený, preto čistenie 1x týždenne je dostatočne účinné. V letnom období sa však vývoj skracuje na cca 3 dni, preto je ideálne čistiť holubník denne, alebo obdeň.

  Voľakedy som bol dosť úzkostlivý ohľadom hygieny, pod vplyvom školských vedomostí som vo všetkom videl možnú infekciu a inváziu. Dnes by som povedal, že treba holubom vytvoriť základné podmienky a s ostatným sa musia vysporiadať samé. Nezasahovať príliš proti prírodnému výberu za každú cenu. Prípadný zásah len vtedy, keď si to situácia vyžaduje, keď sa systém zjavne dostal mimo rovnováhu.

    Napr. niekedy sa objavujú u chovných holubov v čase kŕmenia mláďat, úporné vodnaté hnačky,  podobné ako bývajú pri nástupe paramyxovirózy. Väčšinou majú polyfaktoriálnu etiológiu (viac príčin – toxíny plesní z krmiva, vyšší obsah lepku v pšenici, deficit minerálnych látok, poruchy črevnej mikroflóry – E. coli). Ak včas nezasiahneme môže dôjsť až k úhynu v dôsledku dehydratácie a následného šoku. Zabezpečiť dietnejšie kŕmenie, dostatok antuky, kvalitného gritu, protihnačkové prípravky (odvar dubovej kôry, 0,5 g – na špičku noža modrej skalice na 1 liter vody počas 2-3 dni), probiotiká, prípravky na báze bentonitu, atď. V ťažších prípadoch je nutné odobrať mláďatá a aplikovať ATB. Preventívne pôsobí polárenie – prístup k zelenému a k hline, ako aj prístup ku kamennej soli.

    Ak príliš často preventívne preliečujeme proti kokcidióze, trichomoniáze, potom sa u holubov nemá možnosť vytvoriť prirodzená imunita. Podobné je to s častým preliečovaním ATB. Výsledkom je typskleníkových holubov, ktoré sa po prenesení do tvrdších podmienok, často nevedia práve z tohto dôvodu adekvátne presadiť.  

 

 

11) Holubník

 

    O holubníkoch sa už toho tiež veľa popísalo, existuje v tomto smere dostatok literatúry, preto sa obmedzím, viac menej heslovite, na zopár poznámok. Na internete možno nájsť spústu inšpirácií v podobe obrázkov rôznych typov holubníkov a letových boxov, z rôzneho materiálu a v rôznom prevedení, podľa gusta a možností jednotlivých chovateľov (stačí zadať do Googlu " birmingham rollers lofts," alebo "kitboxes"). Pri návštevach chovateľov doporučujem si tiež všímať stavbu a zariadenie holubníkov, nehanbiť sa opýtať na praktické skúsenosti s tým, či oným, takto možno najlepšie predísť  “učeniu na vlastných chybách”.

    Na západe sú pre rolerov často používané letové boxy (kitboxes), obyčajne s roštovou podlahou a trusníkom, vybavené len strieškovitými, alebo policovými sedačkami. Bežné rozmery boxu pre cca 24 holubov sú 120 cm výška x120 cm šírka x80-90cm hĺbka. Zrejme to súvisí s veľmi zaužívaným   názorom, že takto sa dá dosiahnuť maximum akrobacie, lebo často sú boxy zriaďované dokonca aj vnútri holubníka, namiesto normálneho oddelenia. Môže to však súvisieť aj s nedostatkom priestoru, vzhľadom na ich pomerne malé zadné dvorky. (Niektorí chovatelia to dokonca riešia aj vyťahovacím boxom – pomocou lanka sa vytiahne box nad hlavu, aby nezaberal miesto a zároveň bol chránený pred škodnou).  Vlet holubov je cez otvorené dvere boxu, kŕmenie na veľkom vyberateľnom podnose. Pre opozdilcov je k dispozícií len veľmi malý dômyselný letáč – hlavne kvôli mačkam (drôtené preskákovačky, preklápačka, ktorá unesie iba váhu 1 holuba, alebo len  kúsok plechovej rúry). 

    Často personifikujeme požiadavky holubov na holubník – posudzujeme ho ľudskými očami a nie holubäcimi; holubom je srdečne jedno ako pedantne sú urobené budníky, ako sú natreté a očíslované rámiky, atď. Prednosť dajú všelijakým tmavým zákutiam a rozmanite členenému prostrediu, dávajú prednosť skôr vyššie položeným priestorom. Ak sa však cítia v holubníku bezpečne, často nechajú budník budníkom a snažia sa usadiť po kútoch na podlahe. Niektoré moje páry by boli najradšej striedali budník a rošt pod krmidlom.

    Dobrý holubník je ten, ktorý plne vyhovuje základným potrebám holubov, chovateľa, aj požiadavkam okolia (jeho začlenenie v prostredí, prístup, ochranná zóna, susedia, estetika, atď).

    Lepšie je mať viacero menších, ako jedno veľké oddelenie. Jednak nám to umožňuje rozdeliť holuby z rôznych dôvodov, jednak je to prevencia zablúdenia do cudzieho budníka, k čomu napomáhajú aj rozdielne typy rámikov, alebo papier/fólia rôznej farby a tvaru pripevnené/zapletené pomedzi drôty na prednej stene budníka. Holub však vie rozoznávať len zakladné farby.

     (Dôležitá je však aj drezúra holubov v tomto smere. Bolo zaujímavé pozorovať ako rýchlo si PH zvykli na dlhú tenkú  paličku počas párovania a priučovania na nový budník. Nespratníkov vytrestať v cudzom budníku bitkou stočenými novinami, prázdnou plastovou fľašou, alebo vyťahať za perie v kútiku zobáka. U tých najväčších nespratníkov - väčšinou sú to výbojné ročiaky PH, sa mi osvedčilo nechať sa ich navzájom medzi sebou pobiť, ešte pred znáškou. Vybijú si tak trocha svoju energiu a dajú potom pokoj ostatným “slušným holubom”).

     Stavebný materiál – veľmi dobrá je kombinácia tehly a dreva, príliš veľa preglejok a lisovaných dosiek nie je ideálom – vzhľadom na chemikálie používané pri ich výrobe; cieľom je suchý vzdušný, primerane svetlý holubník. Povrch podlahy hladký – dobre čistiteľný, na vlhké miesta používam zvetralé vápno, toľko aby stiahlo vlhkosť a nevírilo sa. Ináč môže síce trocha dráždiť očí a dýchacie cesty, ale nie je to pre holuby tak škodlivé, ako by sa to zdalo. Nepamätam sa už presne, či to bol Van der Espt, alebo Catryssovci, ktorí mali podlahy holubníka vždy posypané vrstvou vápna.

     Prirodzené vetranie: privod otvormi vpredu pri podlahe, odvetravanie vzadu hore. Čo sa týka rôznych komínkov - komínový efekt sa prejaví len pri určitej výške komína – výrazne sa tým zníži usadzanie prachu/pudru na stenách holubníka.

    j holubník nad garážami v ŠVÚ mal strechu pod plechom, pod ním bola lepenka a dosky. Riadny „hic“ v lete, odvetrávanie len cez 2 letáče a 1 strešne okno, slabé prevetrávanie do hĺbky priestoru. Vzadu na múre som preto urobil nenapadné štrbiny v malte pod plechom, bolo cítiť ako vzduch prúdi týmito štrbinami von. PH dobre leteli aj v horúčavách, odchov mláďat sa tiež dobre daril. V zime zase zo začiatku boli garáže dokonca aj trocha temperované - veľmi dobrý vplyv na suchosť podlahy holubníka nad nimi.

    Lapače peria a prachu – holubäci púder a prach na holubníku pôsobia ako alergény, vekom pribúda chronických ochorení pľúc chovateľov. Ideálny lapač vo forme truhlíkov vzadu vonku pod úrovňou podlahy; mávaním krídiel holuby tam naženú perie a prach, tie prepadnú do truhlíka a už sa nevíria. Čistenie zvonku – otvorením bočneho príklopu/veka jednoducho vyhrnuť priamo do  vreca. Pred čistením možno usadeniny trocha postriekať vodou, zníži sa tak prašnosť. Toto riešenie je ideálne len pre drevené vyvýšené holubníky. V murovaných holubníkoch a tam kde sa to hodí, je dobrá voľba nechať medzeru asi 12-15 cm medzi spodným radom budníkov a podlahou, zakryť ju tak aby holuby nemohli vojsť, ale aby na úrovni podlahy ostala štrbina 2-3 cm; perie a prach sa potom ukladá v tomto priestore, nelieta po celom holubníku. Je to zároveň dobré miesto na kladenie návnad pre hlodavce. Ak zapustíme kryt takejto medzery pod budníkmi cca 15 cm  smerom do hĺbky - od čelnej steny, vznikne pod budníkmi priestor na schovanie sa mláďat, ktoré predčasne zoskočia na podlahu (veľmi sa mi to osvedčilo ako prevencia rozďobania hláv), zároveň to uľahčuje čistenie podlahy pred budníkmi. Ako dobrý lapač peria a prachu sa však uplatní aj  hociaká vhodne umiestnená, obrátená a vypodložená debnička na podlahe.    

    Krmidlo, napájačka zásadne na vyvýšenom rošte – kvôli obmedzeniu vnikania prachu a nečistôt, na zábranenie konzumovania vyhodeného a znečisteného krmiva. Výborný efekt proti šíreniu trusom prenosných infekcií a parazitóz (E. coli, salmonely, kokcídie, kapilárie, a i.). Pri správnej konštrukcii krmidla a adekvátnom dávkovaní krmiva bývajú straty vyhodením krmiva minimalizované (viď foto z môjho starého holubníka v knihe J. Hrabala, str. 35). Menej znečistené krmivo možno premyť a rozhodiť sliepkam, holuby by zrejme aj po jeho vysušení mali tendenciu znovu ho vyhadzovať. V zime som nim prikrmoval divé bažanty pod ihličnanmi.

     Ideálne kŕmenie je zvonku – hlavne pri vyvýšených drevených holubníkoch, alebo voliérach; krmidlo zabudované v prednej stene, alebo prístupné cez otvárateľné/posuvné okno, bez vstupovania do holubníka. Často to využívajú chovatelia PH, ktorí držia väčšie počty; jednak nerušia holuby vstupovaním, šetrí to čas a zároveň je to prevencia chronického ochorenia pľúc u chovateľov (obdoba tzv. farmárskych pľúc) – obmedzením expozície na minimum.

   Chovné boxy – využíva veľa anglických chovateľov BR; sú to v podstate väčšie budníky, v ktorých sú chovné holuby často zavreté počas celého odchovu, čím je zarúčená 100% istota pôvodu ich potomstva. Chovná sezóna pre nich tradične začína v období Vianoc, alebo Nového roka. Pri zimnom odchove sa mi veľmi dobre osvedčilo použitie papierových hniezdných misiek na kruhových polystyrénových podložkách od pizze.

 

 

 

12) Kŕmenie holubov

 

    Taktiež o kŕmení holubov sa toho už veľa popísalo, niekedy sa možno stretnuť aj s protichodnými názormi, z čoho vyplýva, že to čo sa osvedčilo u jedného, nemusí sa osvedčiť u druhého, s iným plemenom, v iných podmienkach, v inom období, v inom počasí, atď. (Všimnite si len napr. ako holuby už vopred rozdielne reagujú pri kŕmení na príchod mrazov, alebo naopak na príchod oteplenia).

    Každý si musí vypracovať svoju vlastnú techniku kŕmenia, ktorá najviac vyhovuje jeho holubom, aj jemu samotnému (otázka financií, voľného času, zamerania chovu, požiadaviek na výkon, atď). Obmedzím sa preto len na stručné poznámky a postrehy. V blízkej budúcnosti môžme len naďalej očakávať rastúce ceny krmív, čo vyvolá väčší tlak na zníženie počtu chovaných jedincov a tým aj na zvýšený selekčný tlak na kvalitu holubov. Môžme sa  dočkať aj rôznych  regulačných opatrení ohľadom drobnochovov, záhradkárčenia, atď.

     Často sa problematika kŕmenia holubov v niektorých smeroch až príliš preceňuje, pričom v niektorých smeroch je zase opomínaná. Zvykne sa vravieť, že zostavovanie chovných párov je vedou, kým kŕmenie holubov je zase umením. Existujú rôzne prepracované systémy prípravy na preteky, napr. pre tiplere - individuálne kŕmenie špeciálnou zmesou po lyžičkach v jednotlivých dňoch. Na druhej strane ďalší chovatelia tiplerov dosahujú podobne špičkové výkony aj bez týchto zmesí, len na kombinácii jačmeňa a repky.

    Často sa pozabúda na kvalitu krmiva, niekedy dochádza k znehodnoteniu zrnín už na poli a tiež počas skladovania. V prvom rade by krmivo malo podporovať zdravie holubov. Pri výžive vo vzťahu k zdraviu je obecne dôležitejšie to, koľkým nezdravým potravinám sa vyhneme, ako to, koľko zdravých potravín skonzumujeme.

     Zdravie je základným predpokladom dosiahnutia formy, lebo len zdravé holuby sa dostanú do vrcholnej formy. Holuby vo forme potrebuju už relatívne málo krmiva. Všimnite si tie, ktoré prvé odchádzajú od krmidla a hrkútajúc dvoria holubiciam a ktoré stále ešte akoby niečo hľadali (ak pravda v tom čase nekŕmia mláďatá). Dá sa naučiť holuby aj na rôzne netradične krmivá, počas vojny prežívali holuby prevážne na zemiakoch s trochou šrotu.

    Chcel by som tu upozorniť na priaznivý stimulačný efekt kŕmenia drobných semien počas prípravy na pretek: proso, ľan, repka, atď. Ide celkové o ich väčší efekt, ako by sa len na základe ich zloženia, v porovnaní s bežnými zrninami očakával. To sa využíva napr. pri receptúrach rôznych stimulačných a podporných zmesí (hot and booster).

 

Pšenicav našich podmienkach je základným druhom zrnín, používaným na kŕmenie holubov a hydiny; potreba doplnenia bielkovín a vitamínu A. Nakvalitnejšie sú krmovinárske ozimné pšenice, obsah stráviteľných dusíkatých látok - SNL sa pohybuje okolo12,5%. Nižší obsah vlákniny – menej ako 3%, znamená dobré využitie žívín, čo sa pri 65% obsahu sacharidov prejavuje väčším nábehom na tučnutie než pri jačmeni. Zvýšený obsah lepku v potravinárskych odrodách, môže byť príčinou tráviacich porúch a hnačiek, zvlášť v kombinácií s toxínmi plesní! Z tohto dôvodu chovatelia BR často uprednosťňujú dari pred pšenicou. Ak nepoznáme druh a pôvod pšenice, je lepšie ju miešať z viacerých zdrojov. Triticale je kríženec raže a pšenice, vzhľadovo má bližšie k pšenici, dieteticky  je však blížšie k raži  -  holuby ho neobľúbujú, podobne ako raž.

Jačmeň - podobný obsah SNL ako u pšenice; 2x viac vlákniny, čo má dobrý vplyv na trus, nespôsobuje tak tučnenie ako pšenica, holuby ho však neobľúbujú, je to však otázka návyku. Holuby na jačmeni lietajú pomalšie a uvoľnenejšie (tiplere); uprednostňovať odrody s kratším plnším zrnom. Ideálny by bol pre nás nahrubo okrupovaný jačmeň s obrúsenými ostrými špičkami a šupkami – jačmenné krupy holuby konzumujú bez problémov.  Čiastočne napomôže vrtačka s vrtuľkou, aká sa používa na miešanie lepidla/malty a preosiatie. Náhle zaradenie jačmeňa do kŕmnej dávky napomáha spusteniu preperovania holubov/ hydiny – podobný efekt má aj náhle zaradenie čerstveho obilia (po žatve).

Ovos obsah SNL je podobný ako u pšenice a jačmeňa, viac vlákniny - cca 11%, priaznivý vplyv na plodnosť, temperament a pohlavnú aktivitu samcov (avenín), používaný pred sezónou. Kvôli ostrým špičkám neochota holubov ho konzumovať - otázka návyku. Pre niektorých chovateľov PH je nelúpaný ovos základom  zimnej kŕmnej dávky, presvedčil som sa, že skonzumovali aj taký skoro bez jadra, trus bol tak dobre formovaný, že by sa dalo by  s ním “hrať guľky”. PH pritom prežili zimu vo výbornej kondicií a pri posúdení v ruke boli bez zbytočného balastu.

Proso - má viac farebných odrôd, ideálne na kŕmenie holubov. Zložením je podobné pšenici, celkový efekt je však lepší, preto je odporúčané hlavne v čase pretekov. Holuby sú po ňom menej náchylné na stučnenie ako pri pšenici; je tiež lepším zdrojom vitamínov skupiny B. Je tiež ľahšie stráviteľné - menej tráviacich problémov. Bajra je druh prosa z blízkeho východu – má o niečo väčšie zrná

Dari – spolu so pšenicou tvorí základ kŕmnej zmesi pre pretekárov aj pre mláďatá BR. Zložením je podobné pšenici, resp. prosu, veľa chovateľov ho však uprednostňuje (väčší podiel v zmesi na úkor pšenice). Holuby po ňom menej tučneju a vyzerajú v lepšej forme ako po pšenici. Nájdu sa však aj iné názory. Viac obľúbené je mäkkšie červené dari. Tvrdšie biele dari sa odporúča hlavne pred pretekom, lebo podobne ako napr. proso, ryža, dobre viaže vodu a holuby potom menej trpia pocitom smädu počas letu v horúčavách.

Kukurica - je pre veľkost zŕn už dosť problematická pre kŕmenie rolerov, najvhodnejšia je drobná červenkastá odroda, bežná v západných zmesiach - dobrý zdroj karoténov. Ináč sa používa skôr drvená (kibbled), väčšinou  ako pridávok pre pretekárov a v čase mrazov v zimnom období. Má viac tukov a sacharidov ako bežne obiloviny, vo forme hrubého šrotu je vhodná aj ako ľahkostráviteľná diéta holubov a hydiny, pri rôznych ochoreniach tráviaceho traktu

Repkaje u nás najčastejšie pestovanou a zároveň aj najviac používanou olejninou na kŕmenie holubov. Je vhodným doplnkom ku obilovinám - ako zdroj energie, cca 40 % tukov,  cca 20% bielkovín,  pritom s relatívne nízkym obsahom vlákniny < 6%. Podobne ako ostatné olejniny má na holuby stimulačny efekt, preto býva často súčasťou zmesi pre športové holuby. Uplatní sa pred párením, pretekom, v chladnom počasí, aj pred výstavami – môže však spôsobiť nežiadúce tmavé sfarbenie zobáka. Odporúča sa neprekračovať ani po návyku 25-30 % podiel v kŕmnej dávke, ináč môže spôsobovať hnačku holubov. Existuje viacero odrôd čiernej aj načervenalej farby. Dôležitý je však obsah kyseliny erukovej, ktorý spôsobuje silne štipľavo horkú chuť v ústach  po rozhryznutí. Prednosť preto treba dávat menej horkým jarným odrodám. Skladovať pokiaľ možno v chladnom prostredí, ináč dochádza k rýchlejšiemu narušeniu tukovej zložky - tzv. žltnutie tukov. Tiež sa vyhnúť, pokiaľ možno starej dvojročnej repke. Takáto repka môže byť pre holuby veľmi škodlivá, zvlášť pre mláďatá. To však platí aj o ostatných olejninách.

Slnečnica - je druhou najčastejšie pestovanou olejninou u nás. Vzhľadom na jej zloženie je takmer ideálnym doplnkom krmiva pre holuby, obsahuje všetky cenné zložky, ktoré holuby potrebujú. Vysoký obsah tuku - až 50 % však spôsobuje tučnenie holubov. Obsah bielkovín je pre holuby optimálny 16 - 20 %; obsah vlákniny je však vysoký, čo znižuje stráviteľnosť. Preto na kŕmenie holubov treba preferovať pokiaľ možno odrody s kratším plným zrnom, u ktorých je obsah vlákniny relatívne nižší. Holuby slnečnicu s obľúbou konzumujú, problémom môze byť len veľkosť semien.  V záhraničných zmesiach je však bežná malá krátka biela slnečnica.

Ľan - v minulosti bolo jeho pestovanie veľmi rozšírené na výrobu textilií. V súčasnosti sa najviac využíva na produkciu oleja pre rôzne účely. Na kŕmenie holubov sa u nás používa skôr iba ako prídavok na spestrenie KD, už aj vzhľadom na cenové relácie. Býva zložkou rôznych podporných zmesi pre holuby. Obsahuje až 40 % oleja s pomerne nízkym obsahom vlákniny < 4 %, má priaznivý dietetický účinok a je ľahko stráviteľný. (Odvar ľanoveho semena sa hojne využíval v ľudovom liečiteľstve). Má dokázateľne veľmi priaznivý vplyv na kvalitu a lesk operenia. Semená sú drobné, holuby si musia zvyknuť na jeho zobanie. Občas sa vzoprú v zobákovej dutine, alebo v hltane. Moje holuby v Anglicku ho však veľmi obľubovali, dokonca až tak, že zoskakovali z hniezd keď som im ho sypal na strechu holubníka, čo bežne počas normálneho kŕmenia nerobili. Ľan tu bol pomerne lacný, tak som im ho dožičil zrejme viac, až kým sa nestalo, že mi 2 páry vôbec po znáške  nezasadli, ale pokračovali v naháňaní na ďalšie hniezdo. Potom som už bol s ľanom opatrnejší. V literatúre som sa stretol s podobným prípadom, popísaným po skrmovaní konope.  

Konope - sa bežne používa, skôr ako prídavok pred párením, pretekom, výstavami, atď. Býva, podobne ako ľan zložkou rôznych stimulačných a podporných zmesi. Holuby ho veľmi obľúbujú.  Obsahuje cca 30 % oleja a zhruba podobne percento bielkovín. Niekedy to bola veľmi rozšírená plodina našich predkov, používana na výrobu textilií. Dnes je jej pestovanie viazané na súhlas ministerstva.

Hrach - sa používa u nás v chove holubov zo všetkých strukovín asi najčastejšie. Obsahuje 22 – 28 % dusíkatých látok, 46 – 56 % sacharidov. Dobrý zdroj vitamínov A, B, C. Priemerný obsah vlákniny je asi 5 -7 %. Existujú rôzne odrody s charakteristickým povrchom a sfarbením semien.

Peluška - je v podstate kŕmnym hrachom. Jej semená sú menšie od hrachu a zvyčajne tmavo hnedej farby. Holuby ju veľmi rady konzumujú, podobne ako hrach. Je však vhodnejšia pre krátkozobé  a drobné plemená holubov. Obsah živín je približne ako u hrachu, o niečo viac tuku a karoténu, obsah vlákniny je relatívne vyšší – vzhľadom na menšiu veľkosť semien. Traduje sa napr. jej prospešnosť pre PH na stredných tratiach.

Vika - zložením dosť podobná peluške a hrachu, podporuje kvalitu a sýtosť operenia. Mláďatmi po odstave je lepšie akceptovaná ako predošlé. Traduje sa napr. jej prospešnosť pre PH hlavne na krátkych tratiach – podpora rýchlosti a “vybušnosti” holubov. Moong je odroda podobnej veľkosti zelenej farby.

Tari je veľkosťou medzi peluškou a vikou, má hladkú hnedú šupku; existujú aj odrody zelenej farby -    ľahko je ich identifikovať v zmesi, zložením je podobná predošlým strukovinám

Bob a kŕmna fazuľka - sú pre rolerov už príliš veľké, zastupenie hlavne v zmesiach pre PH (dlhé trate) a pre mäsové plemená; drobná okruhlá fazuľka predčí obsahom bielkovín aj hrach.

    Za univerzálne vhodný pomer obilnín a strukovín v kŕmnej dávke holubov, kvôli doplneniu bielkovín, sa všeobecne považuje pomer 80:20. Ako univerzálny podiel olejnín v kŕmnej dávke je uvádzaný podiel 15 - 20 %. Denná spotreba krmiva na rolera predstavuje cca 20-30 g krmiva, ročne treba kalkulovať s cca 15 kg krmiva na kus. 

     Už aj u nás sú k dostaniu kompletné zmesi od renomovaných firiem, pre jednotlivé skupiny plemien a dokonca aj podľa účelu, hlavne pre PH; pre pretekárske holuby, pre chovné holuby, pre odstav mláďat, pre zimné obdobie, čistiaca zmes, atď.

   Mal som dobrú možnosť odskúšať niektoré z nich (ktoré veľkosťou komponentov vyhovovali požiadavkám BR), počas pobytu v Anglicku. Ďalej zmes určenú pre tiplerov, pre tumblerov a rolerov, cenovo neveľmi odlišné. Hanbou je, že som ani nepoznal niektoré komponenty. V každej receptúre sa našla zložka, ktorú holuby začali ako prvú vynechávať a skonzumovali ju až po donútení hladom (nedivil som sa jačmeňu a pšenici, ale stalo sa to aj s dari a bielou slnečnicou). Kombinoval som preto obyčajne 2-3 druhy zmesi, napr. zmes pre odstav mláďat  PH - veľa drobnejších strukovín, zmes pre tiplerov - veľa drobných semien, na báze jačmeňa; zmes pre tumblerov a rolerov podobného zloženia, ale na báze pšenice a dari. Odchov mláďat sa veľmi daril, holuby išli z jedneho hniezdenia do druhého aj počas tunajšej zimy. Výborná bola aj kvalita operenia; holuby boli doslova rozhyčkané v porovnaní s mojim domácim (slovenským) chovom.

   Voliérovaným chovným holubom v Anglicku, som podával aj veľa nakrájaného zeleného krmiva, hlavne púpavy, pyrnice, pšeničného porastu, parkovej trávy, ale aj mladého lístia zo sliviek – samokorenáčov. Na 10 holubov hrsť zeleného, ako prírodny zdroj vitamínov a biologicky účinných látok. Aj doma sú moje holuby naučené konzumovať zelené, ale bez krájania: prerastený šalat, bežnú burinu – kuračku a galinsongu. Dobré je podať zelené aj s hlinou (ktorú mimochodom tiež vyzobávajú), alebo nejako zaseknuť/zaťažiť; holub si potrebuje svoj kúsok šklbnutím odštiknuť. Ak holuby ešte nie sú naučené na zelené, stačí im to pokrájat a troška osoliť. Prídavok zeleného krmiva veľmi prospieva mláďatám na hniezde. Odstavené mláďatá často idú skôr za zeleným krmivom ako za zrnom.

     Zabezpečiť stály pristup ku gritu, narázové podávanie gritu je dosť škodlivé, po deficite býva až gritománia - nadmerná konzumácia. Hotové grity často obsahujú zvýšený obsah soli, akumulujú vzdušnú vlhkosť- výsledkom môže byť výskyt plesní.

    Zvýšený obsah živočíšneho uhlia a síry môze zase nepriaznivo ovplyvňovať využitie živín. Používam preto zriedenie vlastnými komponentmi – kvalitná suchá antuka nikdy nič nepokazí, hrubozrnejší kremičitý piesok. Tiež pridávam aj bežné kombinované prípravky (Plastin, Kolumbin) a domáce vaječné škrupiny – tepelne opracované – varom, v rúre, alebo aspoň riadne vyslnené. (Určité riziko salmonel tu stále je, obyčajne sa však až príliš preceňuje. Salmonely sa nevylučujú vajíčkom sústavne, iba v určitej fáze ochorenia a ich prežívanie vo vonkajšom prostredí je tiež limitované časom a vplyvom rôznych faktorov prostredia. Ak necháme škrupiny dobre a dlhšie sušiť, prehriať na sĺnku v tenkej vrstve v čiernom vrecku, dobre vyslniť na priamom slnku, potom je riziko skutočne minimálne. To isté sa týka kačacích vajec – kým u nás je zaužívaný mýtus, čo kačacie vajce to salmonela, v Anglicku sú považované kačacie vajcia z fariem, dokonca za bezpečnejšie na ľudský konzum ako slepačie). 

     Na záver už len poznámku k používaniu povzbudzujúcich zložiek krmiva napr. drobných semien, olejnín, atď, tesne pred pretekom. Obyčajne majú veľmi dobrý efekt, ak sa počasie ochladzuje; ak to preženieme za teplého počasia, stimulujúci efekt sa často prejaví len  razantným a rýchlym štýlom letu, hlavne na začiatku preteku, čo by pri 20 minútovom hodnotení bolo úplne na úkor akrobacie. Pri 1 hodinovom lete sa to až tak markantne neprejaví – holuby sa zo začiatku najprv vybláznia, potom sa trocha skľudnia a začnú viac rolovať. 

 

 

13) William H. Pensom (1904-1968)

 (meno, ktoré by mal poznať každý chovateľ BR)

 

    Veľká osobnosť v našom holubiarskom športe, priateľmi familiárne nazývaný Bill. Klasický typ anglického gentlemana, aký sa dnes už veľmi nevidí: vysoký, štíhly, dobrosrdečný, vždy so zmyslom pre humor a zábavu, s veľkým zanietením pre svoj obľúbený druh športu. Jeho prínos pre náš šport je jedinečný. Je to človek, ktorý od chlapca spoznával všetkých posledných starých majstrov, šľachtiteľov BR v Black Country, ako boli Bill Richards, Harry Bellfield, Jim Skidmore a ďalší. Od nich získava svoj prvý chovný materiál a po smrti niektorých z nich preberá celý ich chov. Čítal som kdesi historku, že ešte keď pracoval ako vodič poschodového autobusu v Birminghame, vidiac lietať výborný kŕdeľ rolerov, predstieral poruchu, aby zistil kde holuby zosadnú a neskôr mohol navštíviť ich majiteľa. V 30. a 40. rokoch Pensom publikoval mnoho článkov a stal sa známym aj za “veľkou mlákou”. Jeho holuby sa dostali do USA ešte pred 2. svetovou vojnou (J. Leroy Smith, Raymond L. Rollins) a hneď slávili veľký úspech – zvlášť prvé odchovy sa vyznačovali vysokou kvalitou  a perfektným štýlom. Čím však viac generácií prešlo, tým boli výsledky postupne slabšie. Na jeseň 1947 pozvali  Američania W. H. Pensoma na ročný pobyt s cieľom inštruovať ich a prednášať im o svojom systéme chovu. Doniesol im pritom aj nové holuby. V lete 1948 absolvoval turné po celých štátoch. V r. 1950 sa natrvalo, aj s rodinou, presťahoval do Južnej Kalifornie, pričom zobral aj svoj celý anglický chov. Svoje staré holuby však prenechal americkým priateľom a začal len s odchovom po nich. Onedlho žal veľké úspechy v pretekoch aj na výstavách. Jeho nadšení fanúšikovia založili samostatný Pensom Roller Club, určený výhradne len pre chovateľov vlastniacich rolerov z jeho kmeňa. V stanovách sa pritom zaviazali, že v záujme zachovania jedinečných vlastností Pensomovho kmeňa, nebudú držať iné holuby a to dokonca ani BR iných kmeňov. To pochopiteľne vzbudilo určitú nevôľu ostatných chovateľov rolerov.

     Na tomto mieste je potrebné sa zmieniť o tom, že prvé BR sa do USA dostali z Kanady už okolo r. 1870, teda ešte v začiatkoch formovania sa plemena. Okolo r. 1900 sa importovali dalšie BR priamo z Anglicka, hlavne prostredníctvom jedného obchodníka. Tieto holuby mali úspech a vzbudili veľký záujem tamojších chovateľov, ktorí ich považovali za jeho vlastný kmeň a nazývali ich jeho menom. Pritom sa jednalo o holuby nakúpené z rôznych zdrojov, čo Pensom prezradil v jednom zo svojich článkov. Našli sa medzi nimi aj ozaj kvalitné jedince, väčšina však predstavovala len bežný priemer - napriek tomu boli pre americké chovy veľkým prínosom. Treba tiež dodať, že BR sa stal v USA masovo rozšíreným plemenom a jeho vývoj sa začal uberať niekoľkými smermi. Časť chovateľov sa venovala len čisto výstavám a tak vznikol výstavný typ BR. Väčšina chovateľov sa venovala akrobacii a v snahe o vylepšenie akrobacie, časť z nich krížila svoje BR aj s orientálnymi rolermi. Postupne tak začal vznikať aj nový robustnejší typ holubov “North American Roller Pigeon”, ktorý sa ešte ďalej členil na hlbokých a vytrvalých rolerov, na typ letúnov podobných tiplerovi a na výstavný typ. Pred  érou Pensoma mal teda chov rolerov v USA už svoju  vlastnú 70 ročnú históriu.

Nástupom éry Pensoma však nastala v chove BR v USA doslova revolúcia. Starý typ holubov potreboval dlhší čas pre svoj vývoj aj viac krmiva, takže sa nedokázal presadiť pri spoločnom chove s rannými a temperamentnými rolermi Pensomovho kmeňa. Ich hlboká individuálna akrobacia bola na úkor súdržnosti kŕdľa, nemali ani vlohy pre simultánnu akrobaciu, takže boli v pretekoch 20 ks kŕdľov, doslova prevalcovavané moderným Pensomovym kmeňom.

      W. H. Pensom vždy veľmi ochotne predvádzal svoje holuby početným návštevníkom, aby im názorne vysvetlil a ukázal ako má vyzerať špicková akrobacia. Mal neobyčajný talent odhaliť nevhodné typy rolerov už v ruke, ako aj určit tie najlepšie rolery na holubníku už pri prvej návšteve, bez toho aby ich vôbec videl lietať. Mal preto veľmi veľa fanúšikov, ale našlo sa aj dosť neprajníkov. Niektorí ho dokonca považovali za šarlatána a skúšali naňho rôzne finty; nedokázali ho však nikdy nachytať na hruškách. Neskôr kvôli tomu aj rezignoval na niektoré funkcie, ale nezatrpkol. Naďalej vysvetľoval a názorne predvádzal ukážky kvalitnej akrobacie rolerov. Niekedy mal toľko návštevníkov, že musel k tomu použiť aj svoje chovné holuby. Zomrel náhle a neočákavane v dôsledku srdcovej príhody, doma v Canoga Parku v Južnej Kalifornií, vo veku 64 rokov.

     Je autorom množstva článkov a knihy ”The Birmingham Roller Pigeon,” ktorej prvé vydanie vyšlo v r. 1958. Niektorí jej vytýkajú dosť ťažký štýl – a to aj pre rodených Angličanov. Niektoré veci sa dajú ozaj dobre pochopiť až po určitej praxi, ďalšie treba prečítať viackrát. Pensom akoby v niektorých veciach predbehol dobu. Napr. viacerí nepochopili jeho myšlienku výberu holubov do chovu na zemi. Z viacerých zdrojov je potvrdené, že Pensom to naozaj dokázal, aj bez toho, aby holuby videl lietať – priateľom takto zostavoval chovné páry.  Pre nás ostatných mal zrejme na mysli pokračovať v sledovaní a hodnotení  holubov aj na zemi - po zosadnutí. Ako vyzerajú a ako sa správajú na zemi po absolvovaní letu, nakoľko zodpovedajú našim predstavám a požiadavkam na chovného holuba, hlavne či sú správneho telesného typu a temperamentné, alebo či neprejavujú známky nadmernej únavy, deficit niečoho, atď. Pri zhruba vyrovnaných akrobatických kvalitách holubov by nám to malo pomôcť vybrať do chovu holuba toho lepšieho typu (pozri aj video na You tube - link v kap. 16). 

 

 

14) Z kolísky birminghamského rolera

 

    Vopred sa ospravedlňujem, že som tu neuviedol  mená všetkých tých chovatelov, ktorí by si to  iste tiež zaslúžili. Presahovalo by to však rámec tejto publikácie. Berte prosím, túto kapitolu, ako môj čisto subjektívny pohľad cudzinca, naviac ovplyvnený hľadaním vhodných posíl do mojej vlastnej, v tom čase už značne vkrvnenej línie.  

Generačný problém je aj tu, ale vzhľadom na širokú členskú základňu, sa zdá byť menej vypuklým.

    Mená ako  Bob Brown, Bill Barrat, Ernie Stratford, Ollie Harris, sú mená, chovateľov,  ktorí predstavujú jednú generáciu významných chovateľov, ktorí odišli na večnosť kratko po sebe. Vo svete je z nich, kvôli výsledkom aj kvôli jeho popularite, najznámejším asi Bob Brown. Každému z týchto chovateľov je venovaná samostatná stať v knihe Grahama Dextera, “Winners with spinners”, ktorú považujem za jednu z najlepších a najucelenejších kníh o našom športe vôbec.

    Mňa tieto mená zaujímali o to viac, že sa ešte nachádzali v rodokmeňoch holubov, ktoré som získal od p. Georga Masona. Práve na holuboch z týchto chovov bolo založených aj viacero úspešných európskych chovov – napr. o.i. aj holandského majstra Heine Bijker (Bill Barrat kmeň), ktorý dosiahol vo World Cup Fly (WCF) titul 1. šampión šampiónov, trojnásobným víťazstvom (1999, 2001, 2007) a ziskom 60 bodov (zatiaľ jediný splnil obe kritéria - 3x vyhrať, alebo získať cez 50 bodov).

V roku 2013 mu pribúdlo vo WCF 4. víťazstvo a tým aj ďalších 10 bodov - spolu 70 bodov.

 

      George Mason, je doteraz stále najúspešnejším anglickým chovateľom v rámci WCF. Celkove švrtý za Holanďanom Heine Bijkerom, Kanaďanom Monty Neibelom a Írom K. McKinneyom. Kevin McKinney zo Severného Írska vďaka víťazstvu r. 2011 a 2. miestu r. 2013 (r. 2007 - 3. miesto) preskočil Georga Masona a stal sa  rozdielom 2 bodov aj najúspešnejším britským chovateľom. Georgovi sa síce nepodarilo vyhrať, ale 2x skončil na 2. mieste (1991,1995), 1x na 3. 5. a 8. mieste (1997, 1992, 2002). Jeho úspechy na domácej scéne sa vyrovnajú úspechom legendárneho Boba Browna. Autor knihy “Winnners with spinners” Graham Dexter, mu venoval celú kapitolu vo forme interview. George býva trocha bokom od najväčších chovateľských centier – v  Swarkote v  Derbyshire, malom malebnom mestečku na rieke Trent, viac ako hodinu cesty autom z Birminghamu. Môj navigačný systém GPS ma k nemu navigoval z diaľnice aj po dlhom starodávnom moste, vymurovanom kvôli častým záplavam nad poľami a lúkami a potom okolo historického kostola s cintorínom, aké sú tu po krajine všade. Jeho holuby lietajú po celom svete, v Kanade, USA, Juhoafrickej republike, Nemecku, Holandsku a teraz už aj na Slovensku. Čo ma pri jeho návšteve najviac prekvapilo, bol pomerne malý počet holubov v rozsiahlom chovateľskom areáli. Čakal som komerčne založeného chovateľa s veľkým stavom holubov, úplný opak bol však pravdou. Odchováva len pre seba, pre ostatných len na objednávku. Viaceré z jeho chovných holubov a holubíc sú po 2. znáške zaradené do tréningu na majstrovské preteky. Tvrdí, že by bolo hriechom mrhať v mladom veku ich pretekárskym potenciálom (pozri aj kap. 9, časť Šampión).

Prvého holuba od Georga Masona som vydražil na výstave MRPC v Stourbridge. Jednalo sa o pekného červenojarabého bielohlávka, s nabitým rodokmeňom, zo známej Georgovej  linie “15” a tak nie div, že bol o neho na dražbe najväčší záujem. Dostal sa šťastne až na Slovensko, ale neskôr som mal s ním priam neuveriteľnu smolu.

Neskôr som v internetovej dražbe vydražil aj 1 mláďa po Georgovom najlepšom chovnom páre (po červenom holubovi - národný víťaz r. 2006 a tmavojarabej holubici - víťazka r. 2008; oba pôvodom takisto po známom červenom “15”). Musel som počkať kým mláďa patrične dorastie; takisto si počkať na ďalšie 3 ks, ktoré som si ešte doobjednal:  2 holuby červenojarabé bielohlávky a modrojarabú bielohlavú holubicu – sestru jedného z nich. Mimochodom, George bol v minulosti tiež chovateľom PH, tak ako ja, čo som spoznal podľa sputnika na jeho holubníku, tak sme sa mali o čom baviť a porovnávať. Podľa neho je oveľa ťažšie pripraviť na pretek kit 20 BR, než 20 PH.

 

     Tony Bagley  s jeho menom som sa prvýkrát stretol na internetovej dražbe BR. Túto poriadala NBRA a je zvykom, že víťazi a poprední chovatelia do nej darujú nejaké holuby. Väčšinou mláďatá podľa vlastného výberu výhercu, ale aj dospelé holuby, chovné páry, atď. Výťažok ide na klubovú činnosť, najčastejšie na zabezpečenie národných pretekov - cestovné a odmeny pre posudzovateľov. Býva tam uvedená krátka charakteristika chovateľa, popis holubov a obyčajne aj nejaké foto. Upútali ma Tonyho dlhoročné výborné výsledky v Midlands Roller Pigeon Club – MRPC. Zároveň lieta aj v Bill Barrat Invitation Flying Roller Club – BBIFRC, kde takisto dosahuje špičkové umiestnenia, napr. v 2006 v BBIFRC vyhral všetko čo sa dalo - preteky mladých, ročiakov aj starých holubov. Jeho holuby lietajú výborne už ako mláďatá. V r. 2011 napr. vyhral národný šampionát mláďat a zároveň aj najlepšieho jednotlivca. Okrem toho Tony úspešne lieta aj v All England  a v Anglo - Africa Cup (v r. 2012 skončil v AAC na 3. mieste). S odchovom po jeho holuboch úspešne pretekajú viacerí chovatelia, napr. hneď ďalší člen klubu Kevin Bowden (o.i. víťaz National Championship 2013 v kategórii staré holuby - kŕdeľ aj jednotlivec). Od neho som vlastne získal svoje prvé Bagley holuby, keď som v dražbe vyhral 2 mláďatá podľa vlastného výberu a ďalšie 2 mladé mi Kevin podaroval. Bol som si pozrieť zopár pretekov. Tonyho holuby pochádzaju zo starých línií (ako chlapec prebral celý chov po smrti svojho strýka). Išli  najlepšie do výšky z kŕdľov, ktoré som videl, vynikajú súdržnosťou kŕdľa a kvalitnou akrobaciou. Zároveň vynikajú aj dobrou stavbou tela a bohatým operením – napr. v r. 2011  na národnej výstave BR mal víťazov v 2 kategóriach. Nebol som úspešný v tejto prvej internetovej dražbe – Tony tu ponúkal na výber 2 mláďatá z I. liahne. Prax na internetovej dražbe je asi taká, že najprv sa záujemci oťukávajú opatrným  prihadzovaním a potom sa už vyčkáva s poslednou ponúkou do poslednej chvíle, aby už nikto nestihol navýšit a prebiť tak vašu  ponúku. Mal som však smolu, lebo kvôli preťaženiu siete moja ponúka prešla až po uzavierke. Na najbližšej klubovej výstave som si však s Tonym dojednal kúpu priamo z holubníka. Vybral som si 2 mladé – plavého a čierneho bielohlavého holuba. Z nich sa v mi na kríženie do mojej línie viac osvedčil plavák - z 5 odchovaných mláďat s mojou modrou holubicou č. 40,  4 ks  spoľahlivo odlietali klubové preteky a ten 5. najmladší, tiež veľmi dobre roloval. Takisto dobrý odchov tento plavák dal aj nasledujúci rok s ďalšou z mojich holubíc - so  479 po mojom chovnom páre č.1. Ovplyvnený týmto výsledkom som o 2 roky neskôr, dokúpil od Tonyho ešte aj neter plávaka - ročnú čiernu bielohlavú holubicu č. 4843, ktorá u neho odlietala pretek mláďat aj ročiakov. Jej matka bola na národnej výstave r. 2011 víťazkou vo svojej kategórií a zároveň je jednou, z plávakových pretekársky veľmi úspešných sestier. Môžem už povedať, že som ani touto kúpou neurobil chybu. 

     Konkurencia v Midlands klube je veľká, lieta tu veľa uznávaných chovateľov, okrem už spomínaného Tonyho Bagleyho, George Masona a Kevina Bowdena, napr. Gordon Daffurn,  Terry Harper, Paul Green, Chris Rhodes, K. Johnstone, Wayne Hitchcock, Steve Taylor, Neville Hackett (tajomník) a mnohí ďalší. Preteky prebiehaju kvôli počtu prihlásených chovateľov 2 dni. Veľa závisí o .i. aj od času preteku, počasia, atď. Pamätam si, že jeden rok tu prišli náhle, na Anglicko nezvykle tropické horúčavy, takže niekoľko dobrých kŕdlov lietajúcich v čase obeda predčasne zosadlo. Aby sa predišlo znevýhodneniu, raz sa začína z jedneho konca mesta a druhýkrát z opačného; na chovateľov v strede však vždy vychádza čas okolo obeda. Každý to však berie veľmi športovo a prípadný neúspech nevedie k žiadnym hádkam, alebo k obviňovaniu.

     Ďalšia veľmi silná chovateľská oblasť BR, je aj na severovýchode krajiny – s centrami v Middlesbrough. Bradford, Tyne, Wigan atď. Všetko veľmi športovo orientovaní chovatelia ako napr. Alain Milne - prezident NRBA, John Hall - tajomník NRBA, Dean Forster, Peter Mills, Colin Bailey, John Wanless, George Frost, Morris Hole, Lana Howart, Ross Young, Eddy Baldwin, Dona a Paul Chantry, Andy Thompson, Trevor Veaver, Bill O’Calaghan z Yorkshire a mnohí, mnohí ďalší, ktorí by si zaslúžili byť uvedení. Nedá mi to však neuviesť aspoň také mená ako Graham Dexter – autor spomínanej knihy a webmanager stránky NBRC, určitý čas žijúci v Španielsku, Less Bezance – dnes už síce nepretekajúci, ale stále šliachtiaci rolerov tých najvyšších kvalít, náhle zosnulého Normana Howarta, veľmi aktívneho chovateľa, funkcionára aj rozhodcu - naposledy ohodnotil National Cup 2009.

 

Ešte zopár rôznych postrehov

    Čo ma zaujalo a čo by som nebol predpokladal, v takej bohatej a rozvinutej krajine, sú pomerne časté krádeže holubov z holubníka a chytanie cudzích holubov. Keď som sa v článkoch stretával o zmienkach elektronického zabezpečenia holubníka vôči krádežiam, myslel som, že je to kvôli  reklame, kvôli komplexnosti a pod. U každého význačnejšieho chovateľa som sa však stretol s elektronickým zabezpečovacím systémom, Georga Masona a Tonyho Bagleyho nevynímajúc.

     George Mason sa stal obeťou zlodejov 2x; v oboch prípadoch museli zlodeji dobre poznať miestne pomery, lebo v prvom prípade mu vybrali vytypované chovné holuby a v druhom celý vynikajúci kŕdeľ pretekárov, odchovaných systémom ”kolotoč” (bull cock) po jeho slávnom červenom holubovi “15” a niekoľkých holubiciach. V tomto prípade obišli zabezpečovacie zariadenie tak, že preliezli plot zozadu, vypáčili dosku na zadnej stene holubníka a cez štrbinu si povyberali holuby. Museli byť na takú akciu vopred pripravení a doniesť si aj vhodné náradie, lebo holubník ma ozaj veľmi solidnú konštrukciu. Je zrejme, že to boli v oboch prípadoch krádeže na objednávku. Nie div, že tu medzi chovateľmi existuje značna rezervovanosť, až vyslovene nedôvera vôči neznámym osobam. Aj preteku sa tu ako divák, môžte zúčastniť len na doporučenie a záruku niektorého chovateľa a so súhlasom majiteľa. Niektorí chovatelia dokonca aj v svojich inzerátoch vopred uvádzajú, že neumožnia kupujúcim vstup do svojich chovateľských priestorov, preto ich vopred prosia, aby ich takouto žiadosťou neuvádzali do nepríjemnej situácie, keď to budú nútení odmietnuť. Typický to príklad anglickej korektnosti v praxi! Niekoľkokrát sa však  stalo, že po riadne ohlásenej dennej návšteve takéhoto “záujemcu,” nasledovala “neohlásená nočná návšteva” Ja som mal tu výhodu, že som sa prvýkrát stretol s chovateľmi z MRPC na ich výročnej členskej schôdzi, ktorej som sa zúčastnil na základe pozvania tajomníkom klubu Nevillom Hackettom (ako čestného hosťa ma dokonca poverili odovzdávaním cien). Aj ako veterinár a účastník oficiálnych dražieb BR, som sa skrátka vymykal štatútu osoby, nútenej si zaopatrovať holuby nejakým pokútnym spôsobom.

    Napriek tomu po postavení vlastného holubníka a dostatku vlastných nachovaných holubov na overovanie, som už nijako zvlášť nepociťoval potrebu návštevovať ďalších chovateľov.

    Ďalším “športom”, s ktorým som sa tu stretol, bolo “sťahovanie“ a chytanie cudzích holubov, ktoré tu má veľmi dlhú históriu. V Anglicku sú o. i. veľmi rozšírené a cenené pakistánske vysokoletúne, ktoré sa chovajú vo veľkých kŕdľoch. V porovnaní s budapeštianskymi sú silnejšej postavy a vyzerá to tak, že aj vyrovnanejšej povahy, najčastejšie vo veľmi zaujímavom modrom, alebo červenom šimľovom sfarbení. V inzerátoch každý vychvaľuje ich letové schopností, ale ja som sa stretol len s voliérovanými, alebo len na dvor vypúšťanými holubami, “trénovanými“skôr na sťahovanie cudzích holubov. (Musím však pre objektivitu dodať, že som po chovateľskej špičke pakistánskych vysokoletúnov, tumblerov, tiplerov, nijako zvlášť nepátral). Takýto odchytenec je potom objektom výkupného (rozšírené je použivanie odtlačku pečiatky s telefónnym číslom na letkách, alebo na chvoste a rôzne plastikové značkovače nôh s telefónnym číslom), alebo bol objektom výmeny za krmivo v niektorom “pet shop” (obdoba našich predajní Chovprodukt).

    Ďalším okruhom prekvapení boli inzeráty. Prekvapilo ma, aké množstvo inzerátov malo gramatické chyby, skomoleniny názvov holubov, chýbajúce základné údaje – aké plemeno to vôbec ponúkajú.  Tým, že v angličtine sa ináč vyslovuje a ináč píše, mnoho cudzincov, ktorí nemajú vôbec problém s hovorovou angličtinou, si nevie prečítať a vyplniť ani jednoduchý dotazník, čo je pre našinca dosť ťažko pochopiteľné. Na druhej strane ma prekvapilo, aké množstvo zvierat je ponúkaných zdarma, do dobrých rúk, najviac ich bolo kohútov “hľadajúcich dobré nové miesto a partnerky”. Niekedy bol majitel dokonca ochotný ešte aj zviera sám do určitej vzdialenosti doviezť. Nesporne to svedčí o vzťahu k chovaným zvieratám. Vyplýva to však aj z inej organizácie chovu; zjednodušene povedané hydina sa tu chová buď vo veľkom - na farmách, alebo len v drobnom ako pets (domáci miláčikovia). Bežne je tu zaužívaný predaj násadových vajíčiek po 6 ks a malých domácich liahni pre deti. Našiel som aj dosť inzerátov na BR, ponúkajúcich prednostne celý kŕdeľ (kit), ale aj jednotlivé chovné páry. Občas sa nájde inzerát ponúkajúci holuby zdarma (free), kvôli sťahovaniu, novej práci, susedom, dravcom, atď. Ináč cena za 1 holuba sa pohybuje od 5 do 40 libier, najčastejšie je to však tých 7-15 £.  

    Vo V. Británii existuje aj kuriérska služba pre transport zvierat, ktorá premáva medzi severom a  juhom. Na dodávku treba niekoľko dni čakať – kuriér niekedy drží zviera u seba a čaká, kým sa mu nazbiera viac objednávok príslušným smerom. Cena za krabičku s 1 holubom je cca 20 libier, čo obyčajne presahuje cenu samotného holuba. 

    Britské ostrovy sú veľmi bohaté na výskyt stálych aj migrujúcich operencov, tých dravých nevynímajúc. Sú tu veľké a stále populácie holuba hrivnáka. Na vidieku je lovným vtákom, použitím atrapy, dvoch do kruhu lietajúcich hrivnákov, úlovok 50 ks na posiedku, nie je ničím vynímočným. Prekvapuje tu svojou krotkosťou, nie je plachší od mestských holubov, kým u nás je problém sa k nemu vôbec dostať na dostrel. Pri parkovaní na ceste pod stromom, si ráno nájdete nimi označkované auto; vyzerá to, akoby to urobil veľký škorec a veľmi zle sa to čistí. Aj v meste, prakticky 2 míle od centra som mal veľké problémy s krahulcom, ktorý napádal holuby so zálohy a vybral mi viac ako polovicu odchovu. Vypustiť kúpené holuby by sa rovnalo chovateľskej samovražde. Preto tu väčšina  chovateľov holuby len volieruje. V oblasti, kde som býval, som videl len občas lietavať 2 kŕdle, jeden zložený z nejakých letúnov a druhý z tumblerov, ktoré niekedy narušovali tréning mojich BR.

    V mestách je veľa mačiek, ale aj potkanov, čo priamo súvisí so zberom odpadu. Triedenie odpadu tu funguje už roky: papier, plasty, sklo a kovy sú zberané do plastových debničiek odlišných farieb, zelený odpad  do priesvitných degradovateľných vriec, ostatný domový odpad so zvýškami jedál do čiernych plastových  vriec. Miestna populácia mačiek a potkanov sa špecializuje na natrhnutie tenkých vriec a rozťahovanie zbytkov jedál po chodníkoch. Ja som balil odpad z jedla aspoň do 3 obalov – do igelitky, priesvitného a čierneho vreca. Pomáhal aj postrek vriec nejakým čistiacim prípravkom, octom, alebo aj lacnou voňavkou. Domáce mačky sú tu mohutnejšie ako naše, často veľmi zaujímavo sfarbené, niektoré nosia na krku zvončeky, ako prevenciu pred chytaním vtáčikov. Kvôli mačkam som zo začiatku prišiel o niekoľko neskúsených mláďat a na otravu pre potkany som minul balík peňazí. S obľúbou sa zdržiavajú na zadných dvorkoch, pod záhradnými domčekmi na náradie. Videl som potkanie diery aj pod koreňami stromov v parkoch, na miestach kde boli pravidelne krmené divé husí a kačice. Sústavne sa mi snažili podhrabať pod voliéru. Vďaka mäkkej hline, dokázali za noc rozryť množstvo trávnika okolo stien voliery a holubníka. Ignorovali nastavené mechanické pasce s vyberanými návnadami, ignorovali “červenú pšeničku” aj “modré granuly” (difenacoum); jedine čo zaberalo bola v papierikoch balená červená pasta na báze bromadiolónu. Začas bol síce pokoj, ale po čase prišli ďalší nezvaní návštevníci.

 

 

15)  Voľné rozprávanie o roleroch

 

   Ešte k rôznym úskaliám tréningu: nemožno vypracovať univerzálny tréningový plán vhodný pre každého, takisto nemožno ani dať návod na všetky situácie, ktoré sa môžu počas  tréningu rolerov vyskytnuť. Hneď prvým úskalím, na ktoré môžete pri tréningu rolerov naraziť, je problém, ako vôbec dostať holuby do vzduchu. Vidí sa to síce banálne, zdravé holuby by predsa mali mať prirodzenú potrebu lietať. Ak však pracujeme s holubami s vyšším stupňom prešľachtenia, hranica medzi tými najlepšími najhlbšími rolermi a smrťakmi, nemusí byť až tak veľmi široká. Problém môže nastať hlavne pri situovaní  holubníka medzi vysokými budovami v zastavanej mestskej oblasti, kde kvôli susedom môžeme na holuby pôsobiť len vo veľmi obmedzenej miere. Ak na nich napr. nevidíme na strechu a nemáme možnosť ich vyduriť k lietaniu, rýchlo sa z toho vyvinie zlozvyk vysedávania na streche. Niektoré typy je oveľa ťažšie dostať do vzduchu ako iné,  existujú aj vyložene lenivé jedince, nízkolietajúce kmene, príliš prešľachtené holuby, s oslabenou kvalitou peria, atď. Riešením je len orientácia na holuby s prirodzenou chuťou do letu. Mláďatám umožniť polovoľný chov, pokiaľ sa dobre neoboznámia s okolím a samé sa nerozlietajú. Problém je však tom, že aj keď sú mláďatá veľmi aktívne, vybíjajú svoju energiu obyčajne iba častým vzlietavaním, opísaním oblúka a zosadnutím, čí preletovaním z miesta na miesto. Ak táto fáza trvá príliš dlho, je dobre zobrať ich niekde na blízke voľné priestranstvo: parkovisko, ihrisko, lúku, park, atď, aby boli nútené ísť do vzduchu, ak sa chcú dostať domov. Vypustiť ich so starými holubami, aby ich tie potiahli do výšky. Pri domácom tréningu je najlepšie po jednom ich pridávať k holubom, ktoré už lietajú, napr. vyhodiť ich do vzduchu za kŕdľom, pri vhodnom silnejšom vetre - smerom od strechy. Obyčajne jedno mláďa neostane sedieť na streche samé a ide radšej s kŕdľom. Ak sú však 2-3, ľahšie sa im už ignoruje kŕdeľ.

     Podobné problémy, kvôli situovaniu holubníka, som mal v Birminghame. Majiteľ mi dovolil postaviť holubník pri dome, v typickej radovej zástavbe, kde ináč jedným z prvých pravidiel pri prenájme byvá “no pets” – žiadné zvieratá. Nemal som však možnosť vidieť poriadne na strechu domu, tiež výhľad na holuby vo vzduchu som mal domami značne obmedzený a ešte proti slnku. Ak niektoré kusy zosadli na strechu obďaleč, bol som proti tomu bezmocný. Na holuby sa mi naučil chodiť krahulec, ktorý ich prepádaval zo zálohy a zberal neskúsené mláďatá zo strechy, alebo ich odplašil do nenávratna. Vo výške zase občas zaúradoval aj sokol, jeho siluetu si nebolo možné s ničím zameniť. Jeden čas boli straty také vysoké, že som celý frustrovaný prestal obručkovať mláďatá, dávajúc im len značkovače podľa chovných párov. Mal som len 2 možností, buď si ponesiem domov neoverené voliérované holuby, alebo sa pokúsim prispôsobiť tréning daným podmienkam. Mláďatá po vyletení dostali príležitosť, poobzerať si okolie zo strechy, ale potom som ich privrel až kým neboli zrelé na let s kŕdľom. Holuby som učil lietať systémom zem-vzduch-zem, bez vysedávania na streche, čím ich šance na prežitie podstatne vzrástli. Hneď po pristáni som ich vábil na zem na proso a ľan. Donútil som holuby prispôsobiť sa tomuto režimu do tej miery, že som už bol schopný posúdiť akrobatické kvality mláďat a chovnú hodnotu rodičov. Zopár tých najlepších mláďat potom putovalo do voliéry, jednak kvôli novým kombináciam, ale aj kvôli tomu, že riziko strát bolo stále neunosne vysoké. Ďalšie kusy mi dobre poslúžili ako vodiči - učitelia nových mláďat. Ostatné, ktoré výkonom neoslnili alebo narúšali režim, boli predané ako” tumblery”. Ale”vďaka dravcom” ich nebolo až tak veľa.   

    Angličania odstavujú mládatá pomerne skoro a potom ich postupne oboznámujú s okolím a učia ich ovládaniu hladom, lákajúc ich na signál na podnos s krmivom von a dnu do holubníka. To sa dá robiť v súkromí ich zadného dvorku a pri dostatku času.

     Vo veterine som mal však letáče v strede pultovej strechy nad garážami. V čase keď som nič netrénoval, chovné holuby aj mláďatá mali voľný prelet; nezatváral som ich niekedy ani na noc. Obyčajne som ráno našiel nejaké kusy samé od seba vo vzduchu, určovali si svoj denný režim samé. Mláďatá sa od starých učili signálom na kŕmenie, inak sa im ušiel už len jačmeň. Ked prišiel čas tréningu mláďat, obyčajne už väčšina z nich mala absolvované nejaké lety so starými holubami. Začatím tréningu boli už mláďatá len zatvorené; obmedzený pohyb po dobe neobmedzenej voľnosti spôsobil, že po vypustení z košíka lietali, až na niektoré vynímky, s veľkou chuťou. Rýchlo zistili, čo sa od nich požaduje a po skončení letu vošli dnu, cez skákačky, na zavolanie, lebo to už mali naučené od starých holubov.

     Zásadne však treba trénovať na lačno a kŕmiť do polosýta, aby boli stále pri chuti. Tak, aby aj po nakŕmení holuby ešte reagovali na signál na kŕmenie. Dôležité je to hlavne vo fáze rozlietavania lenivejších typov holubov. Prekŕmené holuby nie sú nikdy aktívne do lietania.  

 

Podrobnejšie k mojej línií  

     Viacero údajov o svojej línií som uviedol vyššie, vo forme rôznych príkladov. Musím však zdôrazniť, že nešlo všetko tak hladko, ako by to na prvý pohľad vyzeralo. Musel som sa aj dosť potrápiť. Nemal som ešte dostatočné skúsenosti s rolermi a tak na mnohé veci som musel prísť sám, napr. na nebezpečné hlboké rolovanie počas preperovania, prílišné zalietavanie bokom pri bezvetrí, stabilizačné párenie, veci ktoré sa mi neskôr v literatúre už len popotvrdzovali. Niekedy je však najťažšie odhaliť tie vecí, ktoré máme priamo pred nosom. Pre svoju neznalosť, som žiaľ, v začiatkoch prišiel o niekoľko vynikajúcich rolerov, medzi nimi aj o “Modré pierko”, modrého bielohlávka, nazvaného tak podľa farebného pera v chvoste. Neboli to pritom vôbec vyložení smrťaci, boli to len hlbšie, pritom frekventné rolery, ktoré sa dostali do nebezpečného obdobia svojho vývoja – do prvého preperovania.

 Mať tak niektoré vtedajšie holuby a terajší rozum!

     Clyde Davis, autor výborných tabuliek na porovnávanie štýlu akrobacie, doporučuje chovateľom hlbokých rolerov predísť tomuto problému postupným pretrhávaním “problematických letiek” mláďat. Po normálnom vypadnutí 1. letky - vytrhnúť poslednú 10. letku, po vyhodení 2. - vytrhnúť 9. letku a po 3. – vytrhnúť 8. letku. Má to údajne pomôcť preklenuť kritické obdobie po vypadnuti 7. letky. Sú aj  odporúčania trhať po vypadnutí 1. - 8. letku, po 2. – 9. a po 3. - 10. letku.

 

    Prešlo mi cez ruky veľmi veľa holubov, kým som sa dopracoval k svojej vlastnej línií. Začínal som v podstate s holubami neznámeho pôvodu, problémy boli aj so zdravotným stavom, vekom, neplodnosťou, nevhodným pomerom pohlavia – málo holubíc. Z prvých holubov od p. Kissa som nakoniec použil na ďalší chov len odchov po 2 pároch. Po už spomínanom tmavojarabom”koncošovi” a čiernej strake; druhý pár pozostával z malého modrého strakoša a modrej zriedenej pásavej holubice. Tento 2. modrý pár však dával odchov s oveľa väčšou variabilitou vo výkone než prvý pár. Zopár jedincov bolo nespoľahlivých a lenivých do lietania, ďalšie boli nízko lietajúce, viacero ich predstavovalo len šedý priemer, ale našli sa aj skutočne dobrí, aj pekní akrobati.

    K tomuto 2. páru siaha napr. aj pôvod už vyššie spomínaného “Modrého pierka,” aj “Modrého výstavného”, holuba tiež veľmi slušného výkonu, typu aj kresby (jeho foto bolo uverejnené v časopise Chovateľ 3/96, pri mojom článku o štandarde BR, aj v knihe J. Hrabala na str. 93). Moja dôvera však bola väčšia k výkonnostne oveľa vyrovnanejšiemu odchovu prvého páru. To bol hlavný dôvod, prečo som začal líniovu plemenitbu na ich odchove, zvlášť keď mi dali o. i. výbornych rolerov aj ozaj pekného a kvalitného čierneho bielohlávka. Modrá farba sa potom z môjho holubníka postupne vytratila. Pri párení čiernych a modrých je čierna farba tou dominantnejšou, utrpí však pritom jej kvalita. Modrá sa väčšinou vyštiepuje vo forme tmavšej špinavomodrej, preto u chovatelov zameraných na “čisté farby” nie je takéto párenie príliš obľúbeným.

     Líniovu plemenitbu som odštartoval s už spomínaným čiernym bielohlávkom napáreným na najlepšiu z jeho neterí (dcéru po jeho ďalšom bratovi a dcére modrého chovného páru 2). Po donesení Koronczai holubov som ho napáril na modrojarabú (zriedenú) koncovú holubicu s náznakom bielej hlavy (pied), po jeho “Starom Holanďanovi”. Toto kríženie bolo mimoriadne úspešné a kombinácie týchto 2 párení medzi sebou tvorili kostru línie, do ktorej boli párené aj ďalšie jedince. Z nich sa významne uplatnil červenojarabý bielohlávok od Koronczaia, ktorý u neho úspešne absolvoval niekoľko pretekov. Viacero ďalších krížení sa mi však vôbec neosvedčilo a všetok odchov bol nakoniec vyradený - neodskúšané kríženie je svojim spôsobom lotériou!

   Po týchto skúsenostiach bol môj prístup ku kríženiu veľmi opatrný. Až neskoršie kríženie so spomínanými Rieder holubicami bolo zase nad očakávanie úspešné – čo pripisujem jednak ich kvalite, ale hlavne veľmi dobrej vzájomnej kombinovateľnosti oboch línií. Moja pôvodná línia čiernych bielohlávkov vznikla teda kombináciou holubov Kiss x Koronczai x Rieder - po viac ako 20 rokoch udržiavania ju celkom oprávnene môžem označit svojím menom. Najviac sa mi osvedčilo použitie vlastných inbredných holubov a cudzích holubíc – pri BR je oveľa ľahsie nájsť do chovu dobrú holubicu ako dobrého holuba. V súčasností prebieha veľmi nádejné testovanie a vzájomne porovnávanie 2 nových kombinácií “Angličanov” s mojou líniou: Koreň x Bagley a Koreň x Mason

      V začiatkoch som mal najviac problémov a “trápenia ducha” s vyraďovaním pekných holubov; za tie roky ich bolo toľko, že by naplnili jednu menšiu výstavu. Dosť dlho som odmietal akceptovať skutočnosť, že síce majú všetky telesné predpoklady, ale chýbajú im tie najdôležitejšie – tie vnútorné. Rolovanie je však záležitosťou hlavy - mentálnych vlastností. Buď to holub v sebe má, alebo nemá. Ak to roler nemá v hlave, dobré telo je mu potom k ničomu! Veľmi dobre má tieto záležitostí rozpracované vo svojej knihe David D. Kowalski (1985).

     Začatím pretekania sa musel zmeniť aj môj celkový prístup k holubom. Iné je trénovať holuby len tak pre zábavu, iné na pretek. Musel sa zo mňa stať tréner a hlavným kritériom výkon a prínos pre tím. Priestor sa musel vytvoriť pre tých najvýkonnejších a najspoľahlivejších ”tímových hráčov”. Niektorý holub síce môže byť vašim obľúbencom kvôli atraktívnej farbe, kresbe, krotkosti a podobne, ale vo vzduchu často býva väčším prínosom ten druhý – menej atraktívny.

   Je zaujímavé, ako pomerne rýchlo vám pretekanie a líniova plemenitba zjednotí typ, ale zároveň aj zúži chovnú základňu.  Ak po jednom z 3 dobrých bratov máte v kŕdli 3 pretekárov a po dalších dvoch nič, musíte si napriek tomu nejakú kombináciu s cudzou holubicou aj po nich, aspoň začas ponechať. Prinajmenšom ako genetickú rezervu a nájsť im využitie ako učiteľov, pestúnov, ináč rýchlo skončite len pri 1-2 chovných pároch. To je síce plne v súlade s s odporúčaním W. H. Pensoma, ale čo potom ďalej? Iné je, keď si kedykoľvek môžete kúpiť trebars celý vylietaný kŕdeľ, alebo si kúpiť či požičať prevereného chovného holuba - zlepšovateľa (dobrou praxou je podeliť sa s odchovom), iné je, keď musíte pre posilu do chovu vycestovať do záhraničia. Možností zohnať kvalitný nepríbuzný materiál boli u nás vtedy ešte značne obmedzené.     

 

Posledná rada na koniec:

Neverte na náhody, ani rôznym tzv. ”zaručeným teóriam”!

     Veľa chovateľov inklinuje k tendencii uveriť nejakému náhodilému javu a povýšiť ho na pravidlo, na zákonitosť. Hlavne sa to týka výkonu a výberu na ďalší chov. Určité spojitostí napr. s farbou operenia, kvalitou očí, vekom, atď, tu bezo sporu existujú, nájdu sa však aj opačné príklady. Niektorí chovatelia napr. pripisujú veľký význam farbe očí, dĺžke a sfarbeniu zobáka, veľkosti kostrčovej mazovej žľazy, 11 letkám v krídle, určitému typu párenia, s ktorým mali dobré skúseností a pod. To čo sa osvedčilo v ich chove, sa však nemusí vôbec uplatniť v iných chovoch, v iných podmienkach, pri inej línií holubov.

   Bob Brown napr. vsádzal na vzájomné párenie bratrancov 1. a 2. kolena a zavrhoval párenie polosúrodencov, ktoré je naproti tomu najobľúbenejším párením na holubníku Georga Masona. Bill Barrat  nemal vôbec žiadny problém s použitím ani tej najužšej príbuzenskej plemenitby holubov, kým Ron Adams ju zase, podľa jeho vlastných slov, nikdy nepoužil. Každý z nich pri tom dokázal byť mimoriadne úspešným “rollermanom” a producentom rolerov tej najvyššej kvality.  

 

  Náš prístup ku všetkým teóriam a informáciam by mal byť vždy zdravo kritický, napr. asi takýto: s týmto som sa už aj ja stretol – môžem to len potvrdiť; toto je pre mňa zaujímavé – určite to tiež vyskúšam; na tomto by tiež niečo mohlo byť – možno by to stálo za pokus; toto sa mi síce vôbec nevidí – zaregistrujem len, že  niekto s takým názorom prišiel. Nikdy neskočte na niečo bez rozmyslu a držte sa toho, čo sa vám už osvedčilo. Ani si nedajte pokaziť radosť a pôžitok z chovu nadmierou teórie.

    Starí majstri nepoznali biológiu, ani genetiku, predsa dokázali identifikovať kľúčové  záležitostí: párenie jedincov nerovnakých farieb, s rozdielnymi očami, rôzného veku, je v podstate “ľudovým  návodom na udržanie kvality akrobacie aj jej kontroly!

    Na druhej strane neustále opakovanie tých istých neosvedčených postupov v očakávaní lepších výsledkov nie je známkou bystrého úmu chovateľa - ale známkou jeho "zadubenosti"! Ak teda vaše postupy nevedú ani po nejakej dobe k adekvátnym výsledkom, vtedy je najvyšší čas na zmenu, požiadat o radu niekoho skúseného, alebo siahnuť po odbornej literatúre a hľadať v nej pre seba nejakú inšpiráciu. Aj o tom táto publikacia je! 

     Náš šport je v podstate o neustálom skúšaní a overovaní si našich vlastných predpokladov. A práve to neustále nutkanie experimentovať, neistota výsledku, nutnosť neustáleho overovania si našich predpokladov, to je to, čo robí náš šport tak neobyčajne zaujímavým a pútavým. Nedajte sa však ním pohltiť, najmä niektorí začiatočníci úplne prepadnú tzv. “horúčke z rolovania”, ale majte ho vždy pod kontrolou. Užívajte a vychutnávajte si pri tom let a vzdušnú akrobaciu svojich zverencov!  

 

 

16) Internetové zdroje

 

National Birmingham Roller Associationhttp://www.nbra.co.uk je webová stránka chovateľov Veľkej Británie.  Je tu prezentovaných 22 britských klubov. Nevýhodou je, že treba poznať skratky klubov, alebo sa pracne dopátrať k ich názvom postupným otváraním, napr. skratka MRPC je pre Midlands Roller Pigeon Club, BBIFRC pre Bill Barrat Invitation Flying Roller Club, AERC pre All Englad Roller Club, atď. Možno tu nájst kontakty na predsedníctvo asociácie, na predsedov a tajomníkov jednotlivých klubov, ako aj výsledky klubových aj národných sútaží, včítane anglo – afrického pohára.

All England Roller Club - http://www.allenglandrollerclub.co.uk/

 

National Birmingham Roller Club – http://www.nbrconline.org/  sú americké webové stránky, informácie o rôznych kluboch, veľa zaujímavých článkov, fotogalérie, atď.

 

Stránka KCHVK – http://www.vslkotrmeliak.wbl.sk

Stránka KAH CS - http://kahcs.webnode.sk

Stránka KCHL – http://www.klubchovatelovletunov.estranky.cz


Jozef Hrabal - http://www.holubar.estranky.sk/ 
Bc. Andrej Margetin - http://akrobatickeholuby.webnode.sk/
Mirek Lubas - http://www.holubiakrobate.estranky.cz/

(Je pre mňa cťou byť zaradený na jeho stránke v rubrike”kamarádi”)

 

Linky na ďalšie záhraničné kluby:

 

Svetový pohár -  http://www.worldcupfly.com

 deutscherflugrollerclub.jimdo.com

http://www.srpskiklubprevrtaca.org.rs/   http://hrvatskiklubprevrtaca.tk/

Nederlandse Birminghamroller Club -  http://www.nbrc.nl

                                       www.pigeon.vole.free.fr         www.belgischerollerklub.com/

Dobré články, diskusia, foto, info:

Tony Chavarria “Ruby Rollers” - http://www.roller-pigeon.com

Rick Mee - http://www.rickmeerollers.com/
Tabuľka pre posúdenie štýlu - http://www.rickmeerollers.com/articles/clyde_davis_style_chart.htm

Arif Mumtaz - http://mumtazticloft.com/default.asp

Tabuľka pre posúdenie štýlu - http://mumtazticloft.com/a_RollingStylesToLookForInRollers.asp

 

Genetika:  http://www.angelfire.com/ga/huntleyloft/

http://mumtazticloft.com/PigeonGenetics.asp

http://www.angelfire.com/ga3/pigeongenetics/index.html

Terry Duncan - http://www.angelfire.com/sk/pigeonpage/
Ken Easley - http://jackhammerbreaks.homestead.com/
UK stránka pre chovateľov westov, tiplerov a kotrmeliakov - http://www.national-federation.co.uk/
Americká stránka asociácie pre chovateľov rolerov NPRA - http://www.performingrollers.org/

 

Youtube Video Search - http://bit.ly/1b5zIUx

Re: Wholly Rollers are Birmingham Rollers -  http://www.youtube.com/watch?v=WGwDOzpTcgs

Birmingham Rollers and Beethoven -   http://www.youtube.com/watch?v=ujQ90xNutTc

Birmingham  roller pigeon -  full turn/ Graham Dexter -  http://www.youtube.com/watch?v=4jIa4zMSX0c

Pensom,  Neibel, Bijker, WCF -   http://www.youtube.com/watch?v=d54ftC0YdBA

Truevo Video Search http:// ww2.truevo.com/

Aj tento internetový vyhľadávač, má veľmi veľa holubárskych videí, je na ňom umiestnených veľa príspevkov chovateľov z krajín bývalej Juhoslávie a blízkeho východu. Stačí zvoliť kolonku “video” a zadať ako klúčové slovo “Birmingham Roller Pigeon” (ináč vám bude ponúkať aj iné “rollers” vecí, napr. kolieskové korčule, rôzné valčekové dopravníky, atď)

 

 

17) Záver

                   

      V prvom rade by som chcel poďakovať tým čitateľom, ktorí si prečítali text až do konca. Zabralo mi to nakoniec väčší počet strán, než som pôvodne zamýšľal, napriek tomu sa nemôžem zbaviť pocitu, že som pritom mnohé veci ešte nepovedal. Rozsah strán by však potom bol až neúnosne veľký, preto náročným záujemcom o túto problematiku doporučujem doplňujúce štúdium literatúry a internet. 

    Táto monografia nie je o komercii, ale o informáciach, preto som zvolil netradičnú úpravu textu, obdobnú forme VŠ skrípt, s vyznačením kľúčových informácií.

     Zrejme by nevznikla (rozhodne nie v takejto podobe) doma, keby som nebol vycestoval, nebol videl na vlastné oči, nenadviazal nové kontakty a priateľstvá, nedostal sa k novým holubom, k dobrej literatúre.

    Verím, že informácie prezentované v tejto monografii budú nápomocné, hlavne tým menej skúseným a tým, ktorí ešte len začínajú s týmto športom, ale že aj tí pokročilejší, si nájdu niečo na inšpiráciu pri zveľadovaní kvality tohto jedinečného plemena holubov akrobatov. Verím tiež, že im to umožní pozerať na náš šport v šíršich súvislostiach a zároveň aj s väčším nadhľadom.

    Radosť z tvorivej práce má pre človeka nesmierne dôležitý prínos, pre jeho celkovú pohodu a duševné zdravie. Vyšľachtenie vlastného kmeňa/línie výkonných a pekných holubov, takouto tvorivou činnosťou bezo sporu je. Zároveň nás to odpútavá od záplavy negatívnych informácií, ktorými nás priam bombardujú masmédia, núti nás tráviť viac času vonku, pri svojích miláčikoch. Človek je však spoločenský tvor, ktorý potrebuje svoje radosti aj strasti zdieľať s ostatnými, to platí aj o chovateľoch. Poteší ho každé, aj drobné uznanie a ocenenie výsledkov jeho práce zo strany ostatných chovateľov - priateľov.

Ruka v ruke s tým idú aj cenné priateľstvá, ktoré pretrvávajú celý život.

 

Dovidenia na pretekoch a výstavach, priatelia!

 

S prianím mnohých úspechov

MVDr Jozef Koreň

 

Birmingham, UK, 2013

Email: koren.mvdr@zoznam.sk

Phone: 00447716797122

 

 

18) Literatúra

 

BATTY Joseph: Roller & Tumbler Pigeons, Beech Publ. House, Midhurst, W. Sussex, 2003

BISHOP  S. W. E.: The secret of eye-sign, 2. edit., S&D Bishop Ltd, Weybridge, Surrey, 1965

DEXTER Graham:  Winners with spinners, 2. edition, Winckley Press, Preston, 1995

FERIANC Oskár a kol.: Príručka holubiara, Príroda, Bratislava, 1982

HAVLÍN Jiří a kol.: Domáci chov zvířat, SZN, Praha, 1983

HRABAL Jozef: Akrobatické a štýlové letúny, P. Huba, D. Kubín, 2003

KOWALSKI  David D.: True Spinning Rollers, 1. edition, D. Kowalski, 1985

KRAJČI Pavol: Chováme športové holuby – letúny, Príroda, Bratislava, 1984

LEVI Wendelin M.: Encyklopedia of pigeon breds, Levi Publ. Co., Sumter, S. Carolina, 1965

PENSOM William H.: The Birmingham Roller Pigeon, 2. edit., Los Angeles, Kalifornia, 1971 

WRIGHT Lewis: The Practical Pigeon Keeper, 2. edition, Cassel & Co, London, 1941

Internetové zdroje: viď kapitola 16

 

 

 

 

Obsah

 

1.  Prihovor autora   

2.  História birminghamského rolera  

3.  Chovný cieľ    

4. Tréning rolerov        

5.  Výber do chovu a zostavovanie chovných pár  

6.  Líniova plemenitba     

7.  Organizácia pretekov BR u nás   

8.  Výstavy   

9.  Trocha teoretickej a aplikovanej genetiky   

     9a) Genetika a sfarbenie operenia  

     9b) Genetika a sfarbenie očí           

     9c) Genetika a niektoré pernaté útvary     

10. Zdravotná starostlivosť v chove BR   

11. Holubník    

12 Kŕmenie   

13. William H. Pensom   

14. Z kolísky birminghamského rolera 

15. Voľné rozprávanie o roleroch  

16. Internetové zdroje     

17. Záver    

18. Literatúra

 

                                   

Prílohy:

 

Tabuľky porovnania štýlu akrobacie podľa Clyde Davisa: 

(na základe očného vnemu vznikajúceho pri pohľade zo zadu/z predu a pri pohľade z boku na rolujúceho holuba) 

 

   Štýl akrobacie sa zlepšuje smerom doprava a nadol: najhorší štýl akrobacie BR je prehadzovanie sa okolo osi plne roztiahnutých krídiel - na spôsob jednoduchých kotrmeliakov - tumblerov; najlepší štýl je na spôsob úzkeho písmena H, alebo tzv. dvoch zátvoriek.

 

   Štýl akrobacie sa zhoršuje smerom zľava – do prava. Všimníte si, že pri držaní krídiel na spôsob veľmi nizkého a širokého písmena X, môže to práve kvôli krídlam, pri pohľade zboku, tiež do určitej miery imitovať dojem gule; veľký rozdiel je však v rýchlosti aj v štýle – ide skôr o kotrmelcovanie a nie o rolovanie 

 

Fotografická príloha:

Moje chovné holuby na Slovensku pri voľnom prelete.

 


 

Chovný pár č 1: holub 38 - hlavný pokračovateľ línie + jeho dcéra 379, počas pobytu na holubníku u I. Konkoľa.

 

 


 

Obľúbená holubica T. Bagleyho - víťazka vo svojej kategórii na vystave AERC, matka mojej čiernej holubice a sestra plaváka.

 


 

Čierna holubica od Tonyho Bagleyho, dcéra holubice z predošlého obrázku  - neter orig. plaváka, vzadu čierny holub od T. Bagleyho po jeho starom čiernom páre, účastník viacerých pretekov a výstav. Pôvodne som sa vybral k Tonymu len pre holubicu, nakoniec som odchádzal aj s holubom

 

Detail hlavy sučky mopsa 

 

Mopsy sú u nás už rodinnou tradíciou, mimikou dokážu vyjadriť celú škálu pocitov.

 

Časť z mojich chovateľských trofejí.

 

Rok 2002 bol pre mňa chovateľsky mimoriadne úspešným: pretek mladých BR 3790 bodov, pretek starých - celkom 4753 bodov, čo je doteraz stále platným rekordom u nás (výsledky k overeniu na stránke KCHL).

K dosiahnutiu takéhoto výsledku musí „sadnúť“ viacero faktorov: vhodné podmienky pre chov a tréning, vysoká kvalita holubov, správne zloženie a zladenosť kŕdľa - simultánna akrobacia a let v „ležatej osmičke“ je nutnou podmienkou, dobré  načasovanie formy holubov, správna práca chovateľa/ trénera; k tomu dobré počasie a navýše aj potrebná dávka chovateľského šťastia.

Ako predloha k diplomu poslúžila fotografia môjho staršieho liniového holuba č. 5059 "Pierko" 

 

Malé vyandotky oranžové vlnité - čestná cena na výstave v Prešove. 

 

Ešte nie celkom doperené holuby na Prešovskej výstave. V strede holub č. 29, vľavo holubica č. 717, spolu tvoria môj chovný pár č. 2.

Vpravo je 379, sestra 717, obe holubice sú po holubovi č. 38 (ktorý je zároveň polobratom 29 po matke 6701).

Iný záber z tej istej Prešovskej výstavy. Vpredu holubica č. 379 a vzadu jej sestra 717 (obe po holubovi č. 38).

 

Chovný pár č. 2 (29 + 717) na holubníku u Imricha Konkoľa. 

 

Moje BR si hovejú v priestrannej voliere u Imricha Konkoľa. 

 

 

Prvá várka "Angličanov" od Kevina Bowdena (pôvod Bagley) - ešte v Birminghame  

 

Moje BR v sputniku po poštových holuboch, v strede sú už prví "Angličania"  (červený - krémový holub a čierna holubica s čiernym chvostom od Kevina Bowdena - pôvod  Bagley)

 

Pohľad do chovného oddelenia.

 

Regálové sedačky pre holuby v tréningu.

 

Plavý holub orig. od T. Bagleyho - doteraz sa najlepšie presadil v chove. 

  

Bronzák  na EV  v Nitre 2009 - 96 bodov, úspešne odlietal klubový pretek.

 

Európska výstava v Nitre 2009 - foto s priateľmi Lubasovcami po stranách.

 

Vydražený červený jarabý holub od Georga Masona.

 

Tony Bagley s jedným so svojich úspešných holubov.

 

Čierny bielohlávok na anglickej výstave - nie div, že som sa takéhoto holuba snažil získať do svojho chovu.

 


 

Iný záber na plavého holuba od T. Bagleyho - po prvom preperení.

 

 

Modrá bielohlavá holubica č. 40, polosestra holuba č. 38 -  po holubovi č. 8; vyborná  rolerka  a chovná holubica, veľmi slušného typu. Spolu so svojim bratom a sestrou lietala vo víťaznom kŕdli mláďat (2005). S orig. plávakom od Tonyho Bagleyho dala výborný odchov – z 5 mláďat 4 staršie úspešne odlietali klubové preteky; piaty - najmladší, tiež velmi dobre lietal a roloval.

 

George Mason – vo svojej zvyčajne dobrej pohode s trofejami All England Roller Club za r. 2012; celkový víťaz AERC (1. miesto starých + 10. miesto mladých BR), víťaz súťaže kvality akrobacie (tzv. quolity points), víťaz zimnej výstavy AERC 2012 (prevzaté zo stránky AERC).

 

 

Chovateľské zátišie Georgea Masona, vpredu vidno časť rybníčka s okrasnými rybkami, oproti sú pretekárske oddelenia, naľavo (schované) sú rozsiahle chovné oddelenia, vpravo sú zariadenia pre malú hydinu s voliérami na opačnej strane

 

Červenojarabý bielohlávok č.164 od G. Masona.

 

Červenojarabý bielohlávok č.114 od G. Masona.

 

Mladý pár od G. Masona, červenojarabý holub 161 a modrojarabá holubica 128 - po jeho víťazoch - jednotlivcov. Kým som  nemal holubník hotový, držal som holuby len v presklennom prístavku vzadu za domom.

 

Prvé odchovy po origináloch na novom holubníku.- čistá Mason línia

 

Doteraz "najhoršia zima" v Birminghame.

 

Môj holubník v Birminghame v lete, chovné holuby majú prístup do strešnej voliéry, lietajúce holuby majú voliéru vpredu dole.

 

Pohľad do voliéry pre lietajúce holuby - rôzne kombinácie po mojich a anglických holuboch.

 

Jeden z najlepších akrobatoch po 986 - mojom líniovom holubovi v Birminghame a anglickej holubici

 

Modrá holubica (3/4 Mason, 1/4 dcéra 986). Má všetko, čo má mať roler - kvalitnú akrobaciu, chuť do lietania, dobrú výšku a vytrvalosť .Nielen výborná  rolerka, ale aj výborná chovná holubica,

 

Modrý jarabý holub, Mason/Koreň so svojou čiernou polosestrou Bagley/Koreň  dáva výborný odchov - polosúrodenci po mojej donesenej holubici (po 964 - červený vybielený a po 634 - dcéra chovného páru č.1). 

 

   

 Čierny bielohlávok "986" donesený do Birmighamu, veľmi nádejný pokračovateľ línie. Napriek tomu, že je produktom voľného spárenia sa ročiakov vo veľmi blízkom príbuzenskom vzťahu, prekypuje zdravím, vitalitou a temperamentom, takže jeho najlepšia fotka je počas sedenia na hniezde.

   Jeho matka 595, je dcérou chovného páru č. 2 (polobrat 38 + dcéra 38). Jeho otec 594 je po ďalšom polobratovi 38 a po 912 - dcére chovného  páru č.1 (38 + jeho vlastná dcéra 379).

    V  rodokmeni 986 sa preto objavujú rodičia 38 - jedny z mojich najlepších rolerov aj chovných jedincov viackrát - holub č. 8 spolu 4x  (8 so svojim bratom č. 9,  najviac prispeli k rekordu v preteku r. 2002), stará chovná holubica č. 6701 dokonca až 15x !!! (Z oboch strán ju má v rodokmeni aj samotný holub č. 8).

  "986" je jedným z troch jesenných  mláďat, ktoré som zobral do Anglicka, ešte pred vyletením. Ďalším bol čierny bielohlávok po chovnom páre 2 a čierna bielohláva holubica po “Starom vybielenom” 964 (syn spomínaného červeného frkaného páru) a po 634 – dcére chovného páru 1. Napriek tomu, že nemohli byť preverené na výkon, vcelku s dôverou som ich použil na kríženie do anglických holubov - všetky 3 sa v chove presadili podľa môjho očákavania.

 

 

 

 
TOPlist